Tag
Keď ho potrebuješ, ale nemiluješ. Zaujímavá myšlienka, však? Ako ju pochopiť? A ako prísť na to, či ho skutočne miluješ alebo je to len potreba nebyť sama?
Človeka miluješ bez nároku na čokoľvek. Dokonca aj bez nároku na jeho lásku…
Život je občas tak krásne nepredvídateľný, až sa musím niekedy zamyslieť nad tým, či my ľudia vôbec vieme, čo vlastne chceme… Dlho som si myslela, že ak raz z môjho života odídeš, zlomí ma to. Budem smutná ako nikdy predtým, život bude zrazu fádny a ja budem musieť nájsť jeho nový zmysel. Preto ma prekvapilo, že sa stal úplný opak.
Chcela som, aby to dokonalé, a tak som si zaumienila, že pre to urobím všetko. Nech to stojí, čo to stojí… Bola som posadnutá myšlienkou, že musí prísť zlepšenie a ja musím urobiť všetko pre to, aby to nastalo. A keď sa dnes obzriem späť, príde mi na rozum iba jediné…
Je to otázka: Prečo?
Najprv som sa pýtala, čo som ešte mohla urobiť. Čím som mohla do nášho vzťahu prispieť viac, aby sa to neskončilo tak boľavo. No potom som si uvedomila, že žiadne viac už nie je možné. Dala som ti všetko. Úplne všetko, čo som mohla a čo som mala. A aj to ti bolo málo. Chcel si čoraz viac a ja som prestala vládať. Chcel si viac, hoci som ti dala úplne všetko.
Dievčatá, je načase otvoriť oči dokorán a povedať si, že jednoducho stačilo. Musíme odpustiť iným, aby sme na novej ceste neniesli na chrbte zbytočné bremeno, a tiež aj sebe… Odpusťme si to, že sme iným dovolili, aby nám ublížili, a vykročme do neznáma. S čistou hlavou, s pocitom úplnej slobody a s radosťou v srdci, pretože nás čaká nový začiatok…
Asi nie je možné prežiť svoj život bez toho, aby nás niečo nezranilo, aby nám niekto neublížil. Je to prirodzená súčasť nášho života, ktorej sa nedokážeme vyhnúť, no zároveň ju tak trochu vieme ovplyvniť. Síce nie je možné obrniť sa voči všetkému, čo v živote prežijeme, ani si po každej nepríjemnej udalosti povedať, že to hodíme za hlavu…
