Značka
Už to nie je také čerstvé. Keď začujem tvoje meno, nemám pocit, že ma ktosi oblial studenou vodou. Už je to… o slovách, ktoré ostali nedopovedané. O spomienkach na dotyky, ktoré tak hriali. Už sa len pýtam otázky, ktoré možno nevieš zodpovedať ani ty a ja už vôbec nie. Mysľou mi pri spomienke na teba prebehne iba jedno… Chýbaš mi ešte?
Kto z nás neurobil vo svojom živote nejakú chybu… Niečo, čo ľutuje, alebo čo by zmenil. Urobil by to inak, za iných okolností, prípadne to neurobil vôbec. Myslím si, že taký človek, čo by niečo nechcel zmeniť či napraviť, neexistuje. Možno musíme občas stúpiť vedľa, aby sme znova našli ten správny smer. Možno sa len vďaka chybám máme utvrdiť v tom, o čom pochybujeme.
V to ráno som šla sama na kávu a ani doteraz neviem, prečo som to urobila. Nemám to vo zvyku, rána mám spojené s naťahovaním sa v posteli a nachádzaním motivácie, prečo vstať skôr ako desiatej. My ľudia pracujúci z domu si tento luxus vyspávania do doobedňajších hodín môžeme dovoliť bez výčitiek. No vtedy to bolo iné…
Snažila som sa prísť na to, kedy sa to celé vlastne začalo. Kedy sa z nevinnej lásky, ktorá hriala, stalo peklo. Pretože áno, tak to vnímam teraz, keď som sa od toho odpútala. Ako peklo, v ktorom som doslova horela zaživa. A nájsť odpoveď, kedy to celé prepuklo, sa mi nepodarilo. Zrazu len prišiel ďalší deň a ja som si uvedomila, že to, čo je medzi nami, už nie je láska…
Dnes dávam zo seba posledné slzy, ktoré stečú po mojom líci kvôli tebe. Dnes dávam na papier posledné spomienky a slová voči tvojej osobe. Bol si človek, v ktorého som verila. Človek, ktorý ma vedel chápať a poznať do posledného malého kúsku na mojom tele. Bol si ten, pre ktorého som vedela spraviť prvé a posledné.
Každý si vysníva nejakú cestu životom. Vysníva si prácu, dokonalého muža svojho života – takú tú osudovú lásku, budovanie šťastnej rodiny, domova… Pekne po poriadku, so správnou osobou, v správnu chvíľu, v pravý čas.
No život má zvláštny zmysel pre humor a vie to poriadne dokonale premiešať.
