Značka
Ľudia radi rozprávajú aj to, čo nie je pravda. Hlavne keď sa im to hodí, keď tým môžu niečo dosiahnuť. Často vypustia z úst klamstvo len preto, aby niečo získali, a vôbec im neprekáža, že tým narobia veľa škody. Že niekto sa kvôli ich klamstvu bude cítiť zradený a nebude chápať, ako je možné, že iní ľudia klamú s toľkou ľahkosťou.
Ešte pred niekoľkými mesiacmi som zvykla hľadať všetko to, čo mi chýbalo, tam vonku. Dúfala som, že to nájdem, že to, po čom túžim, mi dá niekto iný, a dokázala som sa nesmierne hnevať, ak sa tak nestalo. Akoby to bola chyba, ktorej sa dopustil niekto druhý. Nerozumela som tomu, prečo ja to šťastie nedokážem nájsť a prečo mám pocit, že čím viac hľadám, tým viac strácam…
Bolo leto, jedna z tých typických teplých nocí, kedy kvôli horúčave človek nedokáže zaspať. Sedela som na balkóne a pozorovala tichú ulicu so zvláštnym pocitom na duši. Už dlhšie som vedela, že takto to nepôjde, ale nevedela som, čo mám robiť. Nechcela som sa ho vzdať, no zároveň mi čosi navrávalo, že ak to neurobím, zničí ma to. On ma zničí…
Robíme to všetci a viem, že aj ty. Zatvárame oči pred tým, čo vo svojom živote nechceme. Želáme si úplný opak, a tak sa tvárime, že problémy neexistujú, pretože je to ľahšie, ako priznať si, že je potrebné niečo zmeniť. Ale je to v poriadku? Je v poriadku tváriť sa, že sme v poriadku, aj keď nie sme?
Nikdy som fráze: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ neprikladala hlbší význam. Táto veta jedným uchom vošla do mojej hlavy a druhým vyšla von bez toho, aby som sa nad ňou zamyslela.
Až nedávno som ju začula opäť a musela som priznať, že sa v nej skrýva veľa pravdy.
Chcela by som ti niečo povedať. Alebo vlastne… ani sama neviem, či chcem, aby si to vedel. Veď sa obaja hráme, že sme vyliečení, že to už prebolelo a rozchod v nás nezanechal žiadnu hlbokú stopu. Boli dokonca časy, kedy sme sa predbiehali v tom, kto z nás je už viac oukej. Na sociálnych sieťach aj pri náhodných stretnutiach na chodbe pred kanceláriami. Akoby to, že sme smutní, bolo prejavom slabosti.
