Tag
Mlčíme, aby sme nikomu neublížili. Bojíme sa vysloviť svoj názor, pretože sa chceme vyhnúť konfliktom. Máme pocit, že nám aj tak nik nebude rozumieť, že naše slová nepadnú na úrodnú pôdu a namiesto vyriešenia celej situácie sa namočíme do ešte väčšieho problému. A preto sme ticho. Zatajujeme svoje emócie. Odmietame prehovoriť. Trápime sa len vo vlastnom vnútri. Zraňujeme seba, aby sme nezranili iných…
Vidím ho… áno, už vidím ten koniec našej spoločnej cesty. Vidím ho jasnejšie, zreteľnejšie…
Veď už vlastne dlhšie po nej kráčam sama. V srdci mi svieti už len slabé, mihotavé svetielko, lebo ten veľký plameň vyhasol už dávno.
Na krátke obdobie osud znovu rozdúchal tlejúce uhlíky na malé plamienky, ale opäť zhasli, už len slabo svetielkujú.
Dlho som sa tohto okamihu bála. Desil ma. Cítila som strach vždy, keď som si čo i len predstavila, že z môjho života odídeš. Myslela som si, že to bude koniec. Môj osobný koniec… Už len pri pomyslení na to, že ťa viac neuvidím, som nevedela lapiť dych. Dnes sa však všetko zmenilo. Neviem, čo ma k tomu prinútilo, ale povedala som si, že je čas dať za naším vzťahom definitívnu bodku.
Prišlo to náhle. Uvedomenie si, že nešťastnou ma nerobí on, ale ja sama. Trvala som na tom, aby nastala zmena, aj keď v kútiku duše som vedela, že nič také nemôže prísť. Nemala som odvahu vysloviť posledné zbohom, a preto som len mlčky trpela. Dúfajúc v zázrak. V čarovný okamih, ktorý by všetko napravil, hoci mi bolo jasné, že zázraky sa nedejú. Vždy je však ľahšie balamutiť samu seba, ako urobiť definitívny a radikálny krok.
Neviem ako ty, no ja mám pocit, že dni plynú šialene rýchlo. Čím som staršia, tým rezkejšie tempo môj život naberá. Týždeň za týždňom mi preteká pomedzi prsty a čoraz viac ma chytá strach z toho, že nikdy nestihnem dosiahnuť všetko to, po čom túžim.
Nedávna „uzávierka“ starého roka ma prinútila zamyslieť sa. Pouvažovať nad tým, či náhodou niekde nerobím chybu.
