prispevokOdVas

Poznáš ten pocit, keď si ťa niekto tak podmanil, až sama nerozumieš tomu, ako sa mu to podarilo? Ah, kedy si podľahla jeho čaru natoľko, že si stratila samu seba, lebo pre jeho šťastie by si urobila čokoľvek? Chcela si tak málo… Len jeho šťastie, spokojnosť a každodenný úsmev na jeho tvári. Stačilo by ti, aby si cítila jeho blízkosť vedľa seba a mohla sa o neho starať. Aby sa ťa spýtal, aký si mala deň a bežne s tebou komunikoval.. Aby ste boli spolu, ale zároveň mali aj chvíle pre seba. Aby ste neupadli do časov temna a nerobili ste si navzájom vrásky.

Každý deň som si hovorila, že dnešok bude lepší. Každý večer som si pred spaním nahovárala, že ak zajtra vstanem tou správnou nohou, všetko zlé sa náhle stratí a nájdem konečne niečo, čo spraví môj deň krajším. Ale ako som mohla byť tak krutá voči sebe samej, keď som svoj smútok nonstop skrývala za úsmev a nedovolila emóciám vyjsť na povrch? Nevyroniť slzu, nenechať kútiky úst klesnúť ani o malý kúsok, zatiaľ čo moje srdce vynechávalo údery, bolo pre mňa akési umenie…

Niekto by si povedal, že som mladá, nevyrovnaná a že v podstate neviem o živote ani o láske ešte vôbec nič. Láska však nie je ohraničená vekovou hranicou. Ako sa vraví, láska kvitne v každom veku. Keď som ťa stretla, neprikladala som tomu žiaden význam. Absolútne som si nemyslela, že ty mi otočíš život o 180 stupňov. A potom som do toho „spadla.“

Túto otázku: „Prečo ma miluješ?“ alebo: „Prečo ja?“ si mi položil asi tisíckrát. Nie, žeby som nikdy nevedela odpoveď. Vedela som prečo, ale nedalo sa to opísať.

Je novembrový večer a ja sa pozerám na hviezdnu oblohu. Tak ako kedysi, keď som dúfala, že jedna z nich je tá naša a svieti nám na cestu. Cestu, ktorou sme sa rozhodli kráčať spolu aj napriek všetkým neprajníkom a zlu, ktoré okolo nás bolo. A bojovali sme dva roky. Vlastne, ja som bojovala. Ty si mi popri tej kope starostí zabudol povedať, že si sa po roku rozhodol ďalej nebojovať. Vybral si si tú ľahšiu cestu, tak ako väčšina ľudí. Nemal si ani odvahu prísť, pozrieť sa mi do očí a povedať: „Prepáč, vzdal som sa.“

Viac ako tri týždne ticha, absolútneho ticha medzi nami, po mesiacoch správ, telefonátov, stretnutí…

Len v spoločnosti vína, spomienok, myšlienok a kúskov papiera. Ani čiarka, nič. Niekedy sa pýtam sama seba, ako veľmi ti na mne záležalo, keď to vydržíš. Ja by som ti veľmi chcela napísať, alebo poslať aspoň obrázok tak, ako som to robievala predtým, ale nemôžem. Lebo ty si bol ten, čo to presekol, čo ma umlčal.

Svet je zrazu znova nejaký iný, tmavší. Žiarivé lúče letného slnka mi presvitajú do očí aj napriek hustému vejáru mihalníc… Do tých očí, očí plných sĺz… Nie kvôli ostrým lúčom, také slzy by som práve teraz privítala s otvorenou náručou.

„Prečo sa to znova stalo?“ Pýtam sa sama seba v duchu. Ach, prečo, prečo? Ako som to mohla zas dopustiť? Ako som len mohla?… Ako?