Tag
Len tak si sedím na terase jednej z miestnych reštaurácií a rozmýšľam. Rozmýšľam, či sme sa vážne museli dostať až do takého štádia, kde sa už ani len kúsok nezaujímame jeden o druhého. Nikto nikomu nenapíše. Nikto o nikoho ani len nezakopne.
Minule som ťa stretla, pamätáš si? Na chodníku oproti nákupnému centru. Bol si taký šťastný… Hlavou mi hneď preletela otázka, prečo si nebol taký šťastný so mnou?
Viem, aj ty si si občas domýšľala, každá z nás to robí. A často je to predzvesťou našej skazy… Neznášala som tú malú kontrolku v svojej hlave, ktorá vravievala: Čo ak? Čo ak majú pravdu? Čo ak to len predsa tak bolo? Čo ak mi klamal? Veď každá z nás si tým prešla. Hádkami, obviňovaním, nedôverou, vysvetľovaním, udobrovaním… A nakoniec si si aj tak priznala, že to tak nemuselo byť. Je fajn držať si v živote svoje „druhé ja“, teda mať priateľku, ktorá je schopná sa aj o druhej ráno postaviť na nohy a utekať za tebou, lebo ti práve došlo víno.
Tieto slová patria tebe.
Áno, tebe…
Občas, keď hľadíš na nočnú oblohu posiatu trblietavými hviezdami a vdychuješ chladný večerný vzduch, spomínaš si na niektoré pasáže príbehu tvojho života. Iste, sú spomienky, ktoré by si najradšej zapísala niekde pomedzi tie hviezdy, aby ich videl každý, ale potom sú tu tie, pri ktorých tvoj úsmev už nie je taký presvedčivý…
Ešte stále si mojou súčasťou, ešte stále si mojou bolesťou… Aké to bolo naivné, keď som bola presvedčená, že už som v poriadku, že všetky rany, ktoré mi náš rozchod spôsobil, už sú zahojené! Kdeže. Je to všetko len pekne krásne potlačené, hlboko schované.
Pochopila som to vtedy, keď si sa mi znova znenazdajky ozval. A mne sa z očí vyvalili prúdy sĺz. Ale vieš čo? Po prvýkrát som mala dostatok síl na to, aby som ti neodpísala. Niežeby som nechcela…
Čo ak ostáva jediná možnosť, ako sa stále necítiť hrozne a to prestať cítiť… Úplne, navždy? Láska, tak otrasne otrepané, no krásne a silné slovo vyjadrujúce mnoho túžob, pocitov, myšlienok. Existujú tisíce možných i nemožných teórií, týkajúcich sa tohto nenahraditeľného prejavu v našom živote. Písmená v slove, kde každé jedno treba ospevovať ako novonarodené bábätko či človeka, do ktorého sme zamilovaní. Je komické, ako rýchlo sa dokážu hormóny späté so srdcom v tele vzbúriť a zrážať myseľ nadol.
Moje drahé!
Áno presne vy, čo ležíte doma na posteli a neviete prestať plakať do vankúša. Neviete prestať myslieť na to, čo sa vlastne stalo, ako sa to stalo a prečo sa to stalo. Neustále hľadáte odpovede, avšak tie stále neprichádzajú. A tak každý večer zažívate rovnaký kolotoč, pričom sa zdá, že niet cesty von.
Môžem vám teraz rozprávať, ako to prejde, ako všetky tie rany zahojí čas a všetko bude dobre. Určite áno, ale nie hneď.
