prispevokOdVas

Ako dlho trvá, kým v dave ľudí uvidíme niekoho, kto vidí nás? Sekundu, ktorá sa premení na minútu, minúta, ktorá sa mení na hodinu, hodiny, ktoré sa premenia na dni, či nakoniec dni, ktoré sa stanú mesiacmi.
Uvidel si ma a ja teba, naše pohľady sa stretli a v tej sekunde som vedela, že ten život, ktorý som mala zaužívaný, som ochotná pre teba úplne zmeniť. Pre ten jeden pohľad, pre tvoje oči, pre tvoju dušu, ktorú som cez tvoje oči videla.

A tak ako pred rokmi, tak aj dnes. Sedím tu zas a raz sama, bez teba. S hudbou, s pár slovami na papieri. Pamätám si dni, kedy som hľadala toho pravého v nepravom. Prehrávala som si rovnaké slová, prehrávala som si rovnaký deň, hľadala v ňom to pravé. Každý deň som dúfala, že sa moje sny stanú realitou. Zabúdala som na seba, videla vidinu teba, nás, modlila sa za ňu.

Všichni toužíme po jednom a tom samém. Láska nás ovládá a každá osoba na světě hledá někoho, kdo s ní půjde životem. Jenže proč, když cítíme náklonost nebo cit k člověku, tak utíkáme? Jsme tak dlouho sami a přitom se bojíme sblížení. Známe se a přitom neznáme. Vidíme se, cítíme, splýváme spolu a stejně je nám to málo. Každý žije svůj život s někým jiným a přitom myslíme na sebe. Nepochopitelné city, nepochopitelní dva lidé, kteří vlastně nevědí, co chtějí. 

Po dlhom váhaní a odkladaní som sa rozhodla, že si na pár dní pôjdem oddýchnuť na moje milované miesto do Vysokých Tatier. Zbalila som si tie najpotrebnejšie veci a nesmeli chýbať samozrejme perá, zošity, ceruzky, plátna, akrylové farby a jogamatka. Nešlo mi o oddych, ale o nájdenie si času sama pre seba. Nevedela som sa dočkať, ako budem písať, maľovať, variť, cvičiť jogu a tráviť čas v prírode. 

Ako začať… Najlepšie bude asi od začiatku. Tu je teda môj príbeh… Príbeh plný sklamania, bolesti, nenaplnených snov. Čo všetko musí človek zažiť a s akými výčitkami svedomia musí žiť, aby sa z príliš dôverčivej, dobrosrdečnej, vždy veselej a radosť rozdávajúcej baby stala uzavretá a vo väčšine prípadov emocionálne chladná žena?

Zase sa mi potvrdilo to, že sa všetko deje pre naše vyššie dobro. Tento článok mám napísaný už asi dva týždne, ale nevedela som sa k nemu dopracovať. Respektíve, nevedela som nájsť ten správny okamih. V tom momente som to tak cítila a našla som oporu v papieri a ceruzke. Dnes sa na to pozerám s nadhľadom, silou a úsmevom na tvári… Tak poďme na to…