Značka
Láska je síce jedno slovo, no definuje nespočetné množstvo pocitov a emócií. Pamätám si, ako sme mali na strednej škole písať úvahu na tému „Láska“.
Netuším, čo som tam vtedy popísala za „múdrosti“, no momentálne si prechádzam asi najťažším obdobím v mojom živote, preto sa opäť vraciam k tejto téme a uvažujem, čo pre mňa slovo láska vlastne znamená.
Ležala som na zadnom sedadle auta s otvorenými dverami dokorán a pozerala sa na hviezdy. Vo vzduchu ľahko plachtili moje ruky, vonku bolo počuť len cvrčky a sem-tam prešlo popri ceste auto. Užívala som si tú chvíľu. Tak dlho som sa tak dobre necítila. Premýšľam, koľkokrát som sa za posledný mesiac pozerala na oblohu. Boli to dokonalé chvíle. Mala som kam ujsť. Nikto o ňom nevedel a nikto ma pri ňom nehľadal…
Môžeš sa snažiť, ako len chceš. Môžeš zo seba urobiť ženu, o ktorej si myslíš, že ju dozaista bude milovať. Môžeš čakať, kričať, mlčky prikyvovať, milovať viac, aby si si nemusela vyčítať, že si mu svojej lásky dala príliš málo. Môžeš mu tolerovať veľa vecí a ešte viac ich odpustiť. Všetko môžeš… Je to tvoja voľba. No i tak z toho nesprávneho muža neurobíš toho správneho. On totiž nevie a nechce vedieť, ako ťa má milovať.
Vždy som premýšľala nad tým, prečo všetko robím zle. Nevedela som nájsť muža, ktorý by zvládol môj život. Žila som s depresiami a traumami z detstva. Nikto nezostal. Vždy ma oklamali a opustili. Za každým takým som vyhľadala ďalšieho a dúfala, že sa to neskončí rovnako. Neustále som sa ponižovala a odpúšťala im. Stále dookola. Niekedy som bola ja tá, ktorá ich znovu vyhľadávala, aj keď o to nestáli. Dokonca s úsmevom na tvári po každom ďalšom podraze som musela povedať, že sa vlastne nič hrozné nestalo, aj keď vnútri som bola ubolená a zlomená, len aby ma neopustili.
Raz odíde.
Raz to bude navždy.
Raz zostaneš sám a možno pochopíš, o čo si prišiel.
A možno aj nie.
V podstatě každý to musí znát. Sklenka naplněna vínem a v ruce cigareta nebo něco jinýho, co hoří a vdechuje se do úst. Pár deci naředí krev, která se s vervou dere do mozku, kde ji doplní nikotin. Symfonie myšlenkových pochodů začíná. Nevím, kolik lidí prožívá ponoření se do zákoutí své mysli tak intenzivně jako já, kdo z vás se dokáže utopit v záplavě přehlušujících se filmů ze střípků vzpomínek. Doslova. Jsou to mžiky, chvilkové vzpomínky, které mi dokážou projet řezavým tahem celým mým nitrem. Nedrásají mě na cáry, pouze cítím, jak mi prostředkem hrudníku projíždí ostrá bolest.
