Značka
Pozerám sa do zrkadla a skúmam tú ženu, ktorá odtiaľ na mňa hľadí… Koľko stôp si na mne zanechal? V očiach vidím sklamanie, utíchajúcu bolesť aj túžbu žiť. V prepadnutých lícach je badať známky mesiacov, kedy som nemyslela na svoje potreby. Nejedla som, nespala som… Všetko šlo bokom. Všetko, čo sa týkalo len mňa… A tak tu stojím s kamenným výrazom a uisťujem sa, že takto láska vyzerať nemá…
Naháňame sa za niečím s vierou, že ak to dosiahneme, budeme šťastní. Myslím si, že však dosiahneme iba pravý opak. Do nášho života príde iba chvíľkové uspokojenie, ale potom sa začneme naháňať opäť za niečím novým a iným. Nevravím však, aby sme si neplnili sny a ciele, to určite nie, ale vravím o tom, aby sme v tej správnej chvíli vedeli zrelaxovať. Neužívame a nevážime si to, čo máme, ale sme nenásytní a chceme stále viac a viac. V neutíchajúcom kolotoči sa stále točíme, pričom nie a nie z neho vyjsť von…
Keď som ťa prvýkrát zahliadla, moje srdce vynechalo pár úderov. Túžila som po tebe veľmi dlho, trpezlivo som čakala všetky tie roky, pretože vždy som vedela, že naša láska bude niečím výnimočná a budem si ju nosiť v srdci veľmi dlho. Bol si ako môj splnený sen, doslova – milovala som na tebe všetko aj veci, ktoré ma dokázali nahnevať. Hoci už dávno neverím na rozprávky, verila som, že ty si ten – ten, s ktorým si poviem jedného dňa áno. Verila som všetkým tvojim sľubom, slovám, činom…
Za čo si bola naposledy vďačná? Zastav sa na chvíľku, prosím. Aspoň na chvíľku a spomeň si na to, za čo si naposledy cítila vďačnosť. Každý deň si nájdi aspoň pár vecí, pre ktoré poďakuješ. Aspoň pár… Dnes v žijeme v dobe plnej materializmu a sústredíme sa na tie materiálne veci viac, ako na tie oveľa podstatnejšie. Trošku je to smutné, a to aj z toho hľadiska, že si uvedomíme, čo sme mali, až keď to stratíme.
K tejto téme by mala čo-to povedať asi každá jedna z nás. Ja však cítim, že u mňa to stále neutícha a mám ešte čo povedať tomuto svetu. Chcem odhaliť svoje rany a podeliť sa o ne s vonkajším svetom. Možno aj preto, že ak toto isté niekto zažíva, nechcem, aby si myslel, že je v tom sám… Nikdy nie si na problémy sama. Navštívila som už asi všetky fázy, alebo teda skôr ich navštívilo moje sebavedomie… Raz hore, dolu, hore, dlhšie dolu a takto to išlo ako na húsenkovej dráhe.
Kedysi som si zvykla snáď v každom seriáli alebo chlapčenskej skupine vybrať svoju platonickú lásku. Vždy som snívala o tom, že si tiež raz nájdem „bad boya“, ktorý bude všetkých navôkol nenávidieť, iba mňa milovať. Ktorému sa budem páčiť každé ráno, bez make upu, strapatá, s pehami na nose, v jeho tričku. Ktorý bude milovať to, ako veľa dokážem rozprávať a že vždy, keď ma bude chcieť umlčať, tak ma bude musieť pobozkať. Ktorý bude mať rovnako zvláštny zmysel pre humor ako ja.
