prispevokOdVas

Nie som človek, ktorý by sa pozastavoval nad tým, čo vravia druhí. Bola som taká už odmalička – mala som všetkých na háku a autoritami boli pre mňa tí, ktorí niečo dokázali a zároveň vedeli rešpektovať ľudskú individualitu. Razila som si vlastnú cestu, ak sa mi niečo nepáčilo, povedala som to. Iní by ma označili za papuľnaté, drzé decko – to je ich pohľad… No ja som len v skutočnosti nevidela význam v tom, prečo mám dvadsať minút spamäti recitovať nejakú debilnú básničku na školskom kole Hviezdoslavovho Kubína…

Kráča po prázdnom byte. Bosé nohy lemujú studenú podlahu a jej kroky vedú do kúpeľne. Odrazu zrkadla sa už pár dní vyhýba. Má totiž strach, čo v ňom uvidí. Dnes však pohľadom nestihne uhnúť. Zhrozí sa. Nestojí pred ňou žena, ktorú pozná, ale celkom iná. Táto žena je pre ňu cudzia. Má vyplakané oči, tvár celú červenú a jej telo je kŕčovito ohnuté.
Neusmieva sa. Už dávno sa neusmiala…

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa… Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne..

Myslím, že tento kúsok z 1. listu Korinťanom pozná asi každý. Nedá mi však nezamyslieť sa nad jeho významom. Naozaj je každá láska taká? Taká trpezlivá? Dobrotivá? Skutočne aj tú svoju lásku vidíš presne takto? Si si naozaj istá, že si šťastná? 

Posledné dni sa potrebujem viac prechádzať. Potrebujem nejako prechodiť svoje myšlienky. Noc je na to ako stvorená. Počúvam svoju obľúbenú skladbu, premýšľam nad tebou a občas tancujem, keď nik nie je v okolí. Úprimne… No asi aj kebyže bol, netrápi ma to. Robím to, čo cítim a ako to cítim. A preto premýšľam nad tebou. Posledné dni nás zmenili. Urobili sme krok vpred aj krok vzad. Ľúbili sa aj sa rozišli. Nejako rýchlo to všetko išlo i prešlo. Mala som to, o čom som, snívala, a dostala som i to, čo som nechcela. 

Držíš v ruke telefón a rozmýšľaš, čo spraviť? Klikneš na svoj Instagram a prezeráš si vaše spoločné fotky. Ešte nie si pripravená ich vymazať, a tým ukázať celému svetu, že je koniec. Zatiaľ tomu neveríš ani ty sama a nechceš, aby uverili ostatní. Chceš mu napísať, však? A premýšľaš, prečo sa neozve on. Ako predtým…
Mrzí ma to. Mrzí ma, že sa teraz cítiš na dne. Mrzí ma, že tvoja láska narazila na slepú uličku a nedokáže ísť ďalej. Mrzí ma, že ťa nemôžem objať a utešiť ťa.

„Časom to prejde!“ hovorili. „Nijaký chlap si nezaslúži tvoje slzy!“. „Bože, dievča, veď sa už zobuď, môžeš mať chlapa, ktorého len chceš, a ty tu plačeš pre nejakého idiota, ktorý ťa po pár týždňoch vymenil za inú…“ 

Už nevládzem. Nevládzem počúvať tieto slová, aj keď v sebe nosia skutočný zmysel. Odrážajú realitu takú, aká je, ale nikto z nich sa nepozerá na to, prečo sa tak cítim. Tých krásnych šesť rokov nebolo len tak. Poznala som ťa lepšie ako seba a ty takisto si poznal mňa. Ale už naozaj nevládzem…