prispevokOdVas

Každá jedna z nás pozná minimálne jednu ženu, ktorá sa nám snaží podobať… Vo všetkom. Sleduje, striehne, kopíruje… Alebo ide len o domnienku a o náhodu? Verím, že náhoda je inteligentný blbec, ale neverím, že niektoré veci nie sú vedomé a úmyselné. Poznáte to… Vy si ostriháte vlasy a zrazu si ich ostrihá aj ona, že vraj chcela zmenu. Vy sa idete niekam fotiť a zrazu sa tam ide fotiť aj ona a mnoho ďalších podobných situácií… A to nie ste ani kamarátky, no dotyčná vás má doslova v hľadáčiku…  

Myslela jsem si, že mám ideálního kluka. Alespoň tak po mém předchozím nezdaru vypadal. Kdy se říká, že v partnerství přichází první krize? Po šesti nebo snad až osmi letech? 

Já se setkávám s prvními problémy po roce. A to pravidelně. Karanténa navíc nikomu růže do vztahu nepřinesla a tak to pomalu a nenápadně začalo…

Prešiel ďalší deň, ubieha to rýchlo. Ani si neuvedomujem, ako ten čas rýchlo letí. Už je to mesiac a desať dní, odkedy som ho videla naposledy, odkedy som sa mu mohla naposledy zadívať do tých nádherných očí. Odkedy som pocítila to, aká som pre neho dôležitá.
Je to už mesiac. Mesiac bez toho, aby som pocítila akúkoľvek lásku okrem tej k sebe. Áno, našla som to, čo som celý život hľadala, našla som seba a naučila som sa mať rada takú, aká som. 

Nerozumiem už takmer ničomu. Nerozumiem tomu, čo sa stalo, prečo sa to stalo a prečo sa teraz cítim tak, ako sa cítim. Nerozumiem tebe a už vôbec nerozumiem sebe. Zvláštne, čo si všetko si vo mne (ne)zanechal. Zvláštne, že po tebe zostalo to, čo som si zo vzťahu odniesť nechcela. Zvláštne, že si mi dokázal vziať niečo, o čom si myslela, že je len moje. Zvláštne je, aké zvláštnosti nám láska dokáže ukázať a ako z hodiny na hodinu pochopíme tak veľa vecí, no pritom takmer nič…

Ak by som ťa chcela nahnevať, dokázala by som to? Dokázala by som v tebe prebudiť aspoň nejaký cit? Lebo o lásku som sa pokúšala a bezúspešne… Asi by som sa už nemala pokúšať o nič.
Ak niekto nemá záujem o ten najkrajší cit, tak potom o čo má záujem? Ty však nemáš záujem o mňa…
Tam bude asi ten problém. 

Ani neviem, prečo dnes opäť píšem. Čosi ma znovu prinútilo zasadnúť k počítaču a dať von všetko to, čo sa vo mne odohráva. Niežeby som sa nemala komu zdôveriť… Len si myslím, že by to nemalo ten efekt. Možno by som zostala nepochopená, možno by dialóg pomaly ovplyvňoval tok mojich slov, a tak by som na konci nemala pocit, že som vyslovila to, čo vysloviť chcem. Preto si radšej sadám k počítaču, nechávam svoju myseľ voľne plávať, dôverujúc jej, že ma navedie tam, kde nájdem nejaké odpovede.