Tag
Hovorí sa, že život sa nemeria počtom nádychov a výdychov, ale chvíľami, ktoré nám vzali dych. Napadlo vám však niekedy zamyslieť sa, koľko takých chvíľ ste zažili?
Sedím na terase, pozerám na rozkvitnutú záhradu, vnímam zvuk ticha. Toto je môj relax, môj únik od všetkého tam vonku. Iba ja sama so sebou, so svojimi myšlienkami. A dnes patria mojim spomienkam. Tým krásnym, ale aj tým smutným…
Musím ťa nechať ísť. Aj keď tak veľmi nechcem. Avšak ja nemôžem každý deň čakať, že zmeníš svoj názor na vzťah. Nemôžem každý deň čakať, že sa do mňa zaľúbiš. Nemôžem každý deň čakať, že sa mi konečne ozveš, že sa ma spýtaš, ako sa mám, že mi niečo povieš o sebe. Nemôžem každý deň čakať na teba.
Bolí ma to. Trhá ma to. Avšak ako dni plynú a ja len čakám, tak si uvedomujem, aká naivná som. Musím ťa nechať ísť…
Je to nejaký čas, čo si ma od seba odohnal… Smutným spôsobom, za ktorý sa ale na teba nehnevám. Okolnosti ťa prinútili sa rozhodnúť a ja som už v tvojom živote nemala miesto. Som typ, ktorý v každom hľadá stále len to dobré – aj u ľudí, ktorí mi v živote ublížili. Všetkým som odpustila, ja sa neviem hnevať, nedokážem nenávidieť. Myslím, že aj bez toho zažíva človek v živote veľa bolesti. Na teba však neviem zabudnúť… Lebo nechcem a ani ty mi to neuľahčuješ.
Zrazu tu ostalo ticho. Iné ako doposiaľ. V túto noc poslednú. Začínam si prehrávať všetky naše posledné spomienky, naše posledné rozhovory, naše posledné my. Už je to nejaká doba. Vzťahy sa menia. Hlavne keď sa už nerozprávame, nestretávame. Naše spomienky blednú. Vytvárame si nové, v ktorých nie sme. Vety, ktoré sme si hovorili navzájom, rozprávame iným. Už sa nezaujímame o to, ako sa máme…
Raz mi jeden mne veľmi blízky človek povedal: „Nikdy nevieš, čo ti život prinesie.“ Samozrejme bez pochýb som mu pritakala v jeho myšlienke, aj keď som mala práve v hlave milión otázok a milión možných i nemožných odpovedí na ne.
Chcela som ho v tej chvíli zastaviť, silno objať a koniec koncov už nikdy nepustiť. Avšak takáto možnosť či takýto variant už viac nebol možný.
Vieš… To, že niekoho budeme ľúbiť, hoci nám ublížil. Možno nám do života neskôr príde ON, ten, s ktorým to bude ono a budeme cítiť, že nás opäť zlepil dokopy, no niekde hlboko vnútri budeme mať stále jemným, takmer neviditeľným písmom napísané jeho meno. Nezabudnem na moment, keď som to cítila po prvýkrát… Ten smútok, bolesť, ktorá mi prenikla cez kožu a zaplnila prázdny priestor v každej bunke môjho tela, trpkú chuť žiadostivosti, po ktorej mi náhle vyschli pery, to ,,vytriezvenie“.
