Tag
Keď som sa s tebou prvýkrát stretla, bála som sa, ako to celé vlastne dopadne. Mala som strach, či ma neodsúdiš skôr, ako ti niečo dokážem povedať. Pamätám si to. Bola zima. Nielen všade vôkol nás… Cítila som akúsi zimu aj vo svojom vnútri… Niečo, čo ma deň za dňom chladilo. Každý ma za niečo súdil. Trápilo ma veľa vecí, nemala som sa s kým rozprávať… Ale spoznala som teba. A všetko sa pomaly začalo meniť.
Ublížil si jej v tú najmenej vhodnú dobu. Áno, znie to tak otrepane, lebo povedzme si úprimne, kedy je tá pravá chvíľa povedať človeku zbohom… Na také nepríjemné veci, bohužiaľ, v živote nie je nikdy tá správna doba, ale existuje mnoho spôsobov, ako človeku ublížiť aspoň o trošku menej. Nikdy by som nečakala, že práve ja, čo som si týmto všetkým prešla už dávno (a našťastie: plač, bolesť, zlosť, pocit beznádeje a dni plné výčitiek mám za sebou), budem písať práve toto.
Rozhodnem sa napísať ti. Spýtať sa ťa, ako sa máš… Porozprávaj mi o sebe a ja ti poviem niečo málo o mne. Chcela by som vedieť, aký si mal deň, chcela by som vedieť, či si si počas dňa aspoň raz na mňa spomenul. Nemusíš na mňa myslieť stále. Prosím ťa o to, aby som bola prvou krátkou myšlienkou ráno a poslednou dlhšou myšlienkou pred spaním. Viem, že máš kopec starostí, kopec myšlienok, čím zamestnávaš svoju myseľ, ale chcem tam mať malé miesto.
Už prešiel nejaký ten čas. Čas, odkedy som si myslela, že sa stratím v tom, čo cítim, a že nie je možné, aby som z toho obdobia vyviazla bez doživotných následkov. Nebol mojou prvou láskou, no po prvýkrát som zistila, že láska vie aj bolieť, že dokáže byť i komplikovaná, miestami krutá a niekedy nezrozumiteľná. Bola tam, cítila som ju, ale nevedela som, čo s ňou… Vytrácala sa niekde medzi mnou a ním a často bola nahrádzaná sklamaním a hnevom.
Sedela som tam… Ticho a nehybne pozerajúc sa von oknom. Dažďové kvapky mi bili do očí, zatiaľ čo moje srdce bilo v rytme hodín od starého otca. V mojom vnútri si stvoril monštrum plné chladu, hnevu, spomienok na nás. V srdci sa zobúdzam s tebou, no i s tebou zaspávam, ale moja posteľ je bez teba. Hnev, ktorý vzišiel, ma upaľoval ako tá najžeravejšia fakľa v pekle. Moje srdce bilo, ale už nemilovalo. Možno malý kúsok z neho svietil nádejou ako svätojánska muška.
To, čo ma vie zabolieť, je skutočnosť, že najviac si lásku odtrpia tí, ktorí chceli „len“ milovať a milovali, koľko im to srdce dovolilo. No aj napriek tomu, že ich úmysly boli čisté, vyjdu nakoniec zo vzťahu najviac ubolení, zatiaľ čo ten druhý… Ten si ďalej žije s pocitom, že je všetko tak, ako má byť. Akoby za sebou nezanechal niekoho, kto na toto obdobie bude spomínať už celý život. Bude sa tejto spomienky báť a zároveň bude mať strach pustiť sa jej, pretože by to znamenalo úplné odpútanie sa od niekoho, kto bol kedysi pre neho všetkým.
