prispevokOdVas

Nedávno som dostala nečakanú otázku: Čo považuješ za svoj najväčší úspech? A zatiaľ čo ten, čo mi túto otázku kládol, očakával odpoveď z úplne iného súdka, mne po kratšom premýšľaní ihneď napadlo… Že som sa dokázala obrniť voči niektorým ľuďom. Vlastne voči väčšine. Patria tam ľudia blízki, no s malou mierou empatie, ľudia známi, ktorí vždy majú pocit, že disponujú lepším prehľadom o mojom živote než ja, aj ľudia úplne cudzí, ktorí sa nás vedia v niektorých prípadoch dotknúť viac ako tí najbližší.

Keď som prežívala poriadne turbulentné citové obdobie, premýšľala som nad tým, kde sa v nás tie pocity berú… V ktorej časti nás vznikajú, prečo sa nám usadia na duši i v hlave a my to nedokážeme ovplyvniť? Veď predsa ak by sme nadobudli úplnú kontrolu nad tým, čo cítime, život by bol hneď oveľa jednoduchší. Netrápili by sme sa po nociach kvôli človeku, čo narobil v našom srdci neporiadok. Nemuseli by sme čakať na tých, ktorí odchádzajú a namiesto lásky hľadajú predovšetkým ešte sami seba…

Nedal si mi definitívne zbohom. No i na to máš právo. Patríš totiž medzi ľudí, ktorí neradi pália mosty, pretože nikdy nevedia, kedy nimi budú chcieť opäť prejsť. Pravdou je, že ak chceme vidieť, ako bude vyzerať náš vzťah, keď sa náhly ošiaľ lásky pominie a prepukne realita vo svojej celej kráse, mali by sme sa pozerať na to, ako sa náš vyvolený správa k iným… Pretože rovnaké správanie môžeme neskôr očakávať i my.

Ak sa chceme od niekoho odpútať, musíme si nájsť ďalší záujem. Keď chceme od niečoho odvrátiť svoje myšlienky, musíme začať myslieť na niečo iné. A to robím aj ja teraz. Avšak trošku inak. Bola som v budúcnosti s tebou. V mojej hlave nám bolo krásne… Realita však bola trošku iná. A keď som nemohla dostať realitu, rozhodla som sa ísť do minulosti. Za tebou. Za tým jediným, kto ma kedy úprimne miloval.

Mysľou lietam k tebe. Nie si tu pri mne, si vzdialený, ani neviem, koľko tisíc kilometrov odo mňa, ale ja viem, že to bude iba okamih, kedy sa zase vrátiš. Vrátime sa k sebe, do toho objatia, ktoré tak milujeme.
Týždeň – dva, niekedy mesiac sú dlhá doba, ale my vieme, že každá jedna chvíľa, keď sme spolu, je neopísateľná.

Láska je zvláštna. Najprv ju chceme tak veľmi, že by sme za ňu dali všetko. Potom ju odmietame a s malou dušičkou dúfame, že príde. Keď príde, popierame ju, aby sme sa znovu nezranili. Ale my sa zraníme. Keď už príde, tak nie je cesty späť.
Sú dve možnosti… Prvá, že ju odmietneme celkovo a následne si to budeme vyčítať.