prispevokOdVas

Prázdnota. Tak nejako by sa dalo popísať to, čo cíti, že má vo svojom vnútri. Bezmocnosť, ktorá ju ovláda. Dokáže nehybne ležať aj niekoľko hodín… Nerozmýšľať. Nespomínať. Nesnívať. Len byť potichu a sledovať okolitý svet. Všímať si povahy druhých, vzťahy medzi nimi. Ten pocit bezmocnosti, keď nedokáže zo seba vydať ani hlásku, nieto ešte slovo. Nevládze sa pohnúť, nevládze už ani plakať… Nevie robiť nič tak ako predtým. Už to nie je ona. Tá bolesť ju zmenila. 

Nikdy som nepomyslela na to, že zo sekundy na sekundu môžem o všetko prísť. O ľudí, o momenty, o pocity a v neposlednom rade aj o seba. Nikdy som nepomyslela na to, že jedného dňa zostanem len sama so sebou a bude to len na mne. Bude to len na mne, či sa postavím alebo nie. Aj keď som vedela, že zostať dolu bude pre mňa lepšie…

Nikdy som si nemyslela, že si raz budem z celého srdca priať, aby som na neho zabudla. Nikdy totiž nestretneme človeka, pri ktorom je nám od začiatku jasné, že sa vzťah s ním neskončí dobre. Najprv je všetko tak krásne, až sa pristihneme pri tom, ako snívame o budúcnosti. Zrazu to nie je tu a teraz… Odrazu sa spolu s ním vidíme už navždy a práve tieto myšlienky nám neskôr, ako sa niečo pokazí, dokážu poriadne strpčiť život.

Často si predstavujem, aké by to bolo, ak by som ťa nikdy nestretla. Čo by som cítila? Prázdnotu? Alebo slobodu, ktorú teraz moja duša nemá? Pretože práve po nej prahnem. Po pocite, že sa môžem slobodne nadýchnuť a nič ma neťahá späť. Späť k obdobiu, kedy sa to celé začalo, a späť k tebe. Teraz už neverím, že sa raz všetko na dobré obráti a my dvaja spolu budeme šťastní. Posledné dni sa presviedčam len o tom, že raz… Raz ma necháš ísť.