prispevokOdVas

Odkedy sa všetko skončilo, často sa pristihnem pri tom, ako len sedím a premýšľam. Nič iné mi totiž ani neostáva. Času mám viac ako dosť. Už sa s ním nemám s kým podeliť, nemusím sa nikomu prispôsobovať. A myšlienok… Tých mám omnoho viac, ako by som si občas želala. Naozaj by som chcela, aby ten vír otázok a domnienok aspoň na chvíľu stíchol. No zároveň viem, že ak ja nenájdem spôsob, ako moju bolesť umlčať, ona sama neodznie.

Nechcela som sa zamilovať. Myslela som si, že na lásku mám ešte čas. Nebola som pripravená. A práve vtedy si prišiel ty. Pamätám si, keď sme sa prvý raz stretli. Bolo to na plese. Obyčajná spoločenská udalosť, ktorej som sa po dlhšom uvažovaní rozhodla zúčastniť. Tancovala som s priateľom mojej dobrej kamarátky. On ťa poznal už dlho, ja som ťa len párkrát zahliadla. Bol si ten „pán tajomný“, vedela som o tvojej existencii, ale nikdy som nemala príležitosť zistiť niečo viac… 

Nespočetné množstvo tých, čo ma v živote sklamali. Tých, čo mi akokoľvek ublížili, zradili i ranili. Či už to bolo ich zámerom, alebo nie. Nevedno. Obhliadam sa však späť a snažím sa všetky ich zrady pochopiť. Nie som dokonalou ani bezchybnou. Preto ako každá ľudská bytosť sa dopúšťam prešľapov. Uvedomujem si, že neraz som i ja ublížila, avšak nikdy som naozaj nechcela. Nebolo to mojím cieľom, ale stalo sa tak.

Je načase, aby si to prijala. Viem, že myšlienky, ktoré to popierajú, sú lákavejšie a hlavne bezpečnejšie. V nich je všetko po starom. Ty a on… Dokonca si si poopravila aj spomienky, ktoré sú v tvojej minulosti, aby v nich neboli tie boľavé okamihy. Tie si zo svojej pamäti vypustila a dúfaš, že ich raz naozaj prežiješ aj napriek tomu, že sa puto medzi vami dvoma už raz pretrhlo.

Prečo sú niektoré dni akoby retrospektíva v čase? Prídu úplne znenazdajky. Fakticky sa ani nič nestane, ale zrazu máš pocit, akoby to, čo sa pred dvomi rokmi pokazilo tvojím pričinením, tak sa opäť vracia a máš druhú šancu od života…
Či je to len prílišné rozmýšľanie nad situáciou a je to iba čistá náhoda? 

Viem, ako láska bolí. Poznám ten pocit, keď sa snažíte neľúbiť a zabudnúť, lebo každá myšlienka na neho vám spôsobuje bolesť. V jeden taký deň som si povedala: A dosť! Láska neexistuje, už v ňu neverím, bude mi lepšie samej. A prisahám, že aj bolo. Mohla som si robiť, čo som chcela, zbaliť si večer kufor a odcestovať, kam som chcela, opiť sa s priateľmi a pretancovať celú noc, mať svoje tajomstvá, o ktorých nikto nevedel, ale hlavne srdce, ktoré sa nebálo sklamania a ďalších jaziev.