Tag
O láske už nechceš ani počuť. Už nesnívaš. Bola si toľkokrát zranená a zlomená. A bojíš sa. Bojíš sa, že sa to môže zopakovať. Predchádzajúci vzťah ťa zabil tým najkrutejším spôsobom… Zabil tvoje city.
A ty už nikdy nechceš milovať. Stala si sa vo svojom živote herečkou a podľa scenára máš hrať šťastnú a bezcitnú…
Kiežby som ich nikdy nestretla… Chcela by som vrátiť deň, kedy som ho spoznala… Nemala som dovoliť, aby sme sa spoznali bližšie… Ak by som mohla, dnes by som všetko urobila inak…
Aj toto sú vety, ktoré si zvykneme hovoriť, keď sa nevieme vyrovnať s tým, čo cítime. Je to desivé a príliš bolestivé na to, aby sme boli ochotné znášať to. Je to bolesť, o ktorej sa nazdávame, že k nášmu životu patriť nemá.
Ani neviem, odkiaľ by som začala… K tomuto kroku sa odhodlávam už dlho, no stále nie som natoľko silná a rozhodná, aby som ho uskutočnila. Chcela som to urobiť už dávno. Veľmi dávno, ešte predtým, ako si si začal všímať, že už nie som taká ako kedysi. Dnes už asi tušíš, že sa niečo deje. Pretože neprídem okamžite, ako si pomyslíš. Občas aj ja nemám náladu a nezdvihne mi ju ani tvoja správa.
Každá z nás chce byť milovaná. Veď preto sme my ženy na tomto svete – aby sme v iných vzbudzovali lásku a nehu, aby sme sa cítili ako bytosti, ktoré menia tento svet k lepšiemu. Chceme lásku cítiť a chceme ju aj dávať. A keď sa nám to nedarí, môžeme byť v ostatných oblastiach života neviem ako šťastné, no stále bude ten život trochu fádny. Večery budú prázdne a až príliš tiché, noci budú preplnené iba otázkami, kde robíme chybu…
Dnes viem, že nie je v poriadku trpieť a o svojej bolesti mlčať, pretože skôr či neskôr si vyberie svoju daň. A tá daň je niekedy omnoho vyššia než tá, ktorú sme schopní uniesť na svojich pleciach. Dnes ti poviem to, čo nedokážeš prijať možno sama. Nie je v poriadku byť možnosť číslo dva alebo tri. Nie je v poriadku trpieť a nie je v poriadku trápiť sa častejšie než zažívať pocit šťastia.
Odkedy sa všetko skončilo, často sa pristihnem pri tom, ako len sedím a premýšľam. Nič iné mi totiž ani neostáva. Času mám viac ako dosť. Už sa s ním nemám s kým podeliť, nemusím sa nikomu prispôsobovať. A myšlienok… Tých mám omnoho viac, ako by som si občas želala. Naozaj by som chcela, aby ten vír otázok a domnienok aspoň na chvíľu stíchol. No zároveň viem, že ak ja nenájdem spôsob, ako moju bolesť umlčať, ona sama neodznie.
