prispevokOdVas

Mala som pri sebe chlapca, ktorý by mi dal všetko. No nevedela som, že nie vždy bol ku mne úprimný. Skrýval v sebe pocity, o ktorých nevedel hovoriť. Zaľúbila som sa doňho pomaly. Nebolo to zo dňa na deň. Bol mojím priateľom, ktorý stál pri mne za každých okolností. No prišla chvíľa, kedy som zistila, že to nebude také dokonalé, ako som si myslela. 

Tento príbeh by sa dal rozprávať ako telenovela na x častí… Je to o jednej láske, ktorá zastihla dvoch ľudí nepripravených. Ani netušili, čo ich čaká, keď jej jedného októbrového dňa otvorili dvere. Netušili, čo spúšťajú vo svojich srdciach, nemali potuchy o tom, že sa ich cesty tak zamotajú. Dovolili to, nechali citom voľný priebeh, no a v istom momente si to uvedomili… 

Poznáš to – ten neznesiteľný pocit, ktorý ti nedá spávať? Pocit, že nech spravíš čokoľvek, nikdy nebudeš dosť dobrá? Pocit, že aj keby si sa celá rozdala, nikdy nebude mať dosť. Ty pomaly padáš do lásky a on sa len hlúpo prizerá, nemá problém ťa ignorovať, nezaujíma ho, či máš nejaké starosti, ani to, že si včera celú noc preplakala. Nemá ani len najmenší záujem byť súčasťou tvojho života. 

Kráčam po ulici, vidím… Seba? Čože? Kdeže som sa to ocitla? Snívam? Kráčam ďalej, moje ja ma prenasleduje, rozhodnem sa bežať, mám obavy. Beží za mnou. Dobieha ma, zrazu ma chytí za ruku a vraví: „Musíme sa porozprávať.“ O čom sa chceš porozprávať? O tvojom živote, o tvojej minulosti, o tvojej budúcnosti. Dlhšie ťa už sledujem a musím ti niečo povedať, poď. Sadáme si na múrik pri ihrisku.

Tak veľmi hľadáme, ale čo vlastne hľadáme? Hľadám niekoho? Hľadám niečo? Hľadám? Všetci si žijeme život, ako najlepšie vieme, snažíme sa byť spokojní v prvom rade sami so sebou, snažíme sa nájsť niekoho, kto bude „spokojný“ s nami, teda kto nás bude milovať, my budeme milovať jeho… Časom sa rozhodneme založiť si rodinu – či už svoju vlastnú, alebo adoptovanú. Každý pod pojmom rodina vidí a chce niečo iné.