Tag
Po dlhých rokoch, keď som ti neustále odpúšťala a verila v tvoje sľuby, som sa nakoniec prebudila. Už mi nehovor, že ťa to mrzí – tie prázdne ospravedlnenia mi už dávno nedávajú nič. Každé tvoje „prepáč“ bolo ako bublina, ktorá sa rozplynula ešte skôr, než som stihla pocítiť, že by sa niečo aspoň trochu mohlo zmeniť. Už som unavená z neustáleho cyklu, kde si opakovane dával sľuby, a ja som na ne čakala, hoci sa tvoje činy nikdy nezmenili.
Občas sa život zahrá s tvojimi pocitmi tak, že nevieš, či sa smiať alebo plakať. Príde niekto, kto ti zamotá myseľ a zavedie ťa na cestu, po ktorej si nikdy neplánovala kráčať. Ten človek ti dá to, po čom si túžila – presne to, čo si si predstavovala ako dokonalé. Ale iba na chvíľu. A potom ti to vezme. Nečakane, bez varovania. A čo urobíš ty? Dúfaš, že sa všetko raz vráti späť, do starých koľají…
Dlho som hľadala tie správne slová, ktorými by som si pred sebou ospravedlnila, prečo som odišla. Nie preto, že by som pochybovala o svojom rozhodnutí, ale preto, že som chcela pochopiť samu seba. Chcela som si to sama pred sebou obhájiť, aby si ma nelákal späť. Až časom som si uvedomila, čo bolo pravým dôvodom. A hoci je úplne banálny, predsa len mi trvalo, kým som ho pomenovala…
Vzťah, v ktorom sa necítiš komfortne, pretože hoci sa snažíš viac, stále ťaháš za kratší koniec. Premýšľaš nad rozchodom, lenže stále nevieš, či je to výkrik o pomoc alebo skutok z pomsty, ktorý mal tohto muža iba „prebudiť“. Proste ten rozchod nechceš, chceš len, aby to bolo také, aké si si to vysnívala. Keď sa však k tomu konečne odhodláš, zistíš, že na tvoj odchod nezareagoval tak, ako by si chcela, a navyše – potrestala si tým iba sama seba. Chýba ti, a veľmi. Nedokážeš takto žiť, pretože s ním to nejde a chceš od vzťahu viac, no bez neho to už nejde vôbec…
Je v poriadku dúfať, že sa vráti… Nedávno nám na Instagrame napísalo jedno dievča. Čítala knihu Rozchod a mala na srdci otázku, ktorej podstatou bolo: Viem, že kniha ma má posunúť ďalej, no aj tak som v nej videla náznaky nádeje, že sa ten vzťah ešte možno niekedy dá znovu „dokopy”… Čítala som správne? Môžem ešte dúfať?” A moja odpoveď znela nejako takto: Samozrejme, že môžeš a možno by si aj mala, možno by sme po ťažkom rozchode všetci mali kúsok dúfať, pretože je to, paradoxne, liečivé…
Mala som pocit, akoby si si myslel, že to bude trvať naveky. Tá moja trpezlivosť. Viem, prepáčila som ti viac než ktorákoľvek iná žena. I keď… My ženy vieme odpúšťať veľa. Akoby sa to stalo našou drogou – tak veľmi nám na láske dokáže záležať, že sa staneme na odpúšťaní závislými. Ale tak ako pri každej inej závislosti, i nám začne v hlave blikať výstražná kontrolka. Dostaví sa signál, že čosi nie je v poriadku. S láskou. S nami… Príde pochopenie, ktoré síce budeme ešte chvíľu popierať, ale skôr či neskôr si priznáme, že tak ako každá iná droga, i táto nás ničí.
