Značka
Je to tak tak dávno, ale niekedy to bolí, akoby to bolo len včera.
Sú to mesiace, pomaly aj roky. Uplynulo mnoho dní a človek by si myslel, že rany sa za tak dlhú dobu predsa zahoja… prečo ma potom boli celé telo vždy, keď počujem tú pesničku? Prečo mi prejde mráz po chrbte vždy, keď sa povie tvoje meno? Prečo sa v noci budím celá spotená a mám pocit, že niečo zo mňa chýba?
Prečo sa pozerám do zrkadla a vidím tam niekoho, koho už mesiace nespoznávam?
Veľmi dlho som bola zaseknutá v živote čakaním na to, čo si vyberieš. Prišiel si tak náhle, vtrhol si do môjho života v momente, kedy som to nečakala, a zároveň, kedy som to najviac potrebovala. Bol si tam na pár pekných chvíľ, no pre mňa to znamenalo mnoho. Dovolil si mi znova cítiť, aké to je mať niekoho rád, no bol v tom háčik.
Bola tu ona a stále je – ona, s ktorou si bol už niekoľko rokov, no nebol si s ňou šťastný.
Kým si mala nádej, že ti napíše, že sa ti ešte niekedy ozve, kým si mala nádej, že na teba nezabudol tak, ako to urobili tí pred ním, bolo pre teba všetko jednoduchšie. Zdalo sa ti, že si ľahšie zvládala všetky útrapy, ktoré sa ti v poslednom období zosypávajú na hlavu presne tak, ako sa sype ťažký mokrý sneh zo striech domov.
No dnes, dnes je všetko inak. Dnes už vieš, že ti viac nenapíše, že už sa viac neozve. Už si na teba nespomenie…
Občas si prajem vrátiť čas. Niekde, kde som bola šťastná a všetko si užívala naplno. Teraz si ho prajem vrátiť presne tam, kde som ešte nebola unavená čakaním na teba. Boli dni, kedy som si predstavovala, ako zaklopeš na moje dvere a ja ti skočím okolo krku. Pamätám si, že v tej dobe som bežala k dverám ako prvá, a pritom som ani nevedela, kto za nimi je. Proste som dúfala, že to budeš ty. Nebol si… Ani raz…
„Chcem byť sám…“ Tri slová, ktoré mi od základov zmenili život. Tri hlúpe slová… Vieš, keď si ich premietam v hlave, tak ani neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Som zmätená. Zničená. Ten pocit je taký silný, až si nie som istá, či ma pomaly nepripravuje o zdravý rozum. Zo začiatku som si myslela, že si robíš srandu. Že je to vtip alebo nejaké momentálne zatemnenie mysle. Ale nebolo.
Odmlčal si sa a mne tie slová začali dochádzať. Keď som si líhala sama do postele.
Keď si odišiel, bolo to peklo. Nepreháňam a myslím, že každý na svete, kto stratil milovanú osobu, mi dá za pravdu. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že už vedľa mňa nebudeš každé ráno ležať hneď, ako rozlepím oči… že už… pri mne.. proste nebudeš. Že už nebudem pobehovať po kúpelni v strese, kam som zas odložila ten krvavý rúž, ktorý sa ti na mne tak páčil. Že už ťa nebudem čakať s večerou, ktorú som varila hodiny s očakávaním v očiach, či ti bude chutiť…
