Tag
Občas si prajem vrátiť čas. Niekde, kde som bola šťastná a všetko si užívala naplno. Teraz si ho prajem vrátiť presne tam, kde som ešte nebola unavená čakaním na teba. Boli dni, kedy som si predstavovala, ako zaklopeš na moje dvere a ja ti skočím okolo krku. Pamätám si, že v tej dobe som bežala k dverám ako prvá, a pritom som ani nevedela, kto za nimi je. Proste som dúfala, že to budeš ty. Nebol si… Ani raz…
„Chcem byť sám…“ Tri slová, ktoré mi od základov zmenili život. Tri hlúpe slová… Vieš, keď si ich premietam v hlave, tak ani neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Som zmätená. Zničená. Ten pocit je taký silný, až si nie som istá, či ma pomaly nepripravuje o zdravý rozum. Zo začiatku som si myslela, že si robíš srandu. Že je to vtip alebo nejaké momentálne zatemnenie mysle. Ale nebolo.
Odmlčal si sa a mne tie slová začali dochádzať. Keď som si líhala sama do postele.
Keď si odišiel, bolo to peklo. Nepreháňam a myslím, že každý na svete, kto stratil milovanú osobu, mi dá za pravdu. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že už vedľa mňa nebudeš každé ráno ležať hneď, ako rozlepím oči… že už… pri mne.. proste nebudeš. Že už nebudem pobehovať po kúpelni v strese, kam som zas odložila ten krvavý rúž, ktorý sa ti na mne tak páčil. Že už ťa nebudem čakať s večerou, ktorú som varila hodiny s očakávaním v očiach, či ti bude chutiť…
Nemyslíš, že je neskoro, aby si sa zase ozval ako keby sa nikdy nič medzi nami nepokazilo? Pardon, musím sa opraviť. To TY si to pokazil. To TY si si ma nevážil. A to najdôležitejšie, to TY si to celé medzi nami bral ako zábavku. A vieš čo? Viem, že som to povedala snáď milión krát, a asi dva milióny krát to napísala, ale JA som to ako zábavku nebrala. Pre mňa to bolo iné a myslela som, že aj pre teba. Škoda, že som sa v tebe zmýlila.
Prišla si domov. Vlastne nie. Ten byt, ktorý je prázdny a studený, nemožno nazývať domovom. Je len priestorom, kde prespávaš a čakáš na ráno. Na lepšie ráno. Vyzliekaš si šaty, ktoré ti tak pekne zvýrazňovali boky a ktorých farba prehlbovala iskru v tvojich očiach. Dnes nie je čo prehlbovať. Pretože sa už na teba nepozerá. Nepozerá sa na to, ako sa obliekaš. Už sa nepozerá. Už ti nepomáha zapnúť zips na šatách. Už ťa nevyzlieka…
Priznávam, vedela som o tebe už nejaký čas, vnímala som, že existuješ a že patríš k tým sympatickejším. Netušila som, že vieš aj ty o mne, a vlastne ma to nikdy ani nezaujímalo. Nikdy som nad tebou nepremýšľala, pretože si vždy bol iba jeden z tých ostatných neznámych ľudí.
Až pokým naše kroky nezviedla dohromady náhoda.
A pokým sme si nepozreli do očí…
