Značka
Už ako malá som bola tak trochu sebec. Na jednej strane malé srdečné dievčatko, večne sa usmievajúce a rozdávajúce radosť všade naokolo. Ale na strane druhej… Nerada som sa s niečím delila. To, čo bolo moje, bolo proste moje. Žiadne delenie sa s čokoládou alebo s hračkami… Nešlo mi o to, aby som v druhých deťoch vzbudila ľútosť. Bála som sa… Bála som sa, že mi tie hračky pokazia. Že sa s nimi nebudú hrať tak opatrne ako ja. Tak som radšej nič neriskovala…
Najhoršia je taká bolesť, ktorá vyplýva z dobrého úmyslu. Z pomoci, ktorá sa obrátila proti nám. Z lásky, ktorá bola úprimná, no nikdy nie opätovaná… Takáto bolesť nás mení, ničí a spaľuje. Je nám vtedy jasné, že musíme prejsť akýmsi vnútorným prerodom – že musíme odhodiť všetko staré a nájsť čosi nové. Musíme sa stať novými ľuďmi, pretože ak by sme si ponechali svoje staré ja so všetkým, čo k nemu patrilo, podľahli by sme tomu a zhoreli by sme v tej bolesti zaživa.
Nie, ona ti ho neprebrala. Neukradla ti ho. Človek sa ukradnúť nedá a to si naozaj zapamätaj... Nedávno sa mi stala taká „vtipná” vec. Po veľmi dlhej dobe som stretla muža, s ktorým som mala dávno pradávno „vzťah”. V úvodzovkách preto, pretože to netrvalo nejako dlho. Proste sme si nerozumeli a rozhodli sa, že zostať kamarátmi bude lepšie riešenie. Avšak, nezostali sme v nejakom intenzívnom kontakte ani ako kamaráti. Skrátka obaja sme si išli po svojom. Bol ženatý (myslím teraz, vtedy bol slobodný), na rukách si niesol dcéru a vedľa neho kráčala manželka.
Nedorozumenia. Pocit osamelosti. Tušenie, že každý z nás chce ísť iným smerom. Noci s tebou, ktorým chýbala blízkosť. Žiadna komunikácia. Chýbajúce bezpečie. Viera v niečo lepšie, v zmenu, ktorá by nás spasila. Láska, ktorej chýba istota, že je opätovaná. Myšlienky, ktorá ma ničili, pretože mi vnukli pocit, že nerobím pre nás dosť. Čoraz častejší pocit, že pre teba nie som jedinou…
Nedávno som na našom FB zachytila jeden komentár, v ktorom bolo: Všade sa píše len odíď! Odíď odtiaľ, kde nie si šťastná… Ale nikde sa nepíše Ako. Ako odísť, keď si niekde, kde ťa zraňujú, ale stále miluješ? A dúfaš? A naozaj nevieš, či ešte počkať alebo naozaj za sebou zabuchnúť dvere. A čo ak ich zabuchneš priskoro a zahodíš tým vzťah, ktorý mohol byť tvoj osudový?
Rozchody sú jedna z najťažších vecí, aké nás v živote vôbec môžu stretnúť. No pravdou je, že my sami si ich robíme ešte ťažšími… A je úplne jedno, či ste vzťah ukončili vy alebo ste tou osobou, ktorá „dostala košom“.
Mám za sebou obidva scenáre a naozaj neviem povedať, ktorý z nich je horší – ťažší.
