Značka
Pretnúť niečo, do čoho sme vložili čas a energiu, je vždy strašidelná predstava. Zahodíme tým nielen to, na čom nám tak záležalo, ale aj kúsok zo seba. Musíme si pretvoriť svoj svet odznovu, pričom spočiatku máme pocit, akoby sme fantazírovali o niečom nereálnom. Čosi alebo niekto nám v tých predstavách chýba a príde nám absurdné, že by to v našom živote viac nebolo. Niektoré rozhodnutia však vôbec nie sú ťažké, len je ťažké sa na ne odhodlať…
Už nad tým, prosím, nepremýšľaj. Neskúmaj, čo by bolo, ak by si vtedy a vtedy urobila niečo inak. Ak by si urobila viac alebo dokonca menej. Viem, že si si prešla mnohými fázami, v ktorých sa striedali tak rôznorodé scenáre. Želáš si, aby si ho nikdy nestretla, no o pár sekúnd na to si povieš, že o tie spomienky nechceš prísť. Túžiš po tom, aby si mohla veľa vecí zvrátiť, no pritom v kútiku duše vieš, že koniec koncov by sa výsledok nezmenil. Priznávaš, že to, čo sa stalo, je vlastne dobre, pretože sama by si sa ku koncu nikdy neodhodlala, neustále by si skúšala ďalej, a tým len strácala čas.
Mám taký pocit, že my ženy sa bojíme rozchodov hlavne pre ten pocit, ktorého sa potom celé roky nevieme zbaviť. Poznám totiž toľko príbehov, z ktorých z každej lásky vyviazla žena ako tá… Tá, čo proste prehrala. Tá použitá, tá zneužitá, vyčerpaná, hlúpa, zaslepená, podvedená, málo sa snažiaca, málo premýšľajúca, príliš impulzívna, príliš emotívna… Tých prívlastkov by bolo mnoho, každý z nich situáciu opisuje viac ako jasne a pritom každý dosť zavádza. Akoby tu ten druhý nebol… Akoby to bolo iba o tom jednom človeku, ktorý si dôsledky takéhoto vzťahu teraz nosí v duši.
Dlho som nevedela, čo sa vlastne deje, no intuícia mi našepkávala, že takto to byť jednoducho nemá. Že takto vzťah vyzerať nemá. Vieš, keď som ťa stretla, samovoľne som si začala vytvárať predstavy. Predstavy o tom, ako sa po tom, čo sa oťukáme, spolu usadíme. Ako budeme spoločne čeliť problémom, užívať si pekné chvíle, tešiť sa z úspechov, stáť po boku toho druhého… Jednoducho som uletela. Predbehla som realitu – to my ženy zvykneme robiť, ak príde náznak niečoho, po čom odjakživa nevedomky túžime. Ty si sa stal mužom, od ktorého som nechcela nič, a predsa tak veľa.
Nový život bez toxických vzťahov, tak o tom snívame asi všetky. Aké upokojujúce je, keď si predstavíme, že sme slobodné, bez spomienok, ktoré nás ťahajú späť, a pri pomyslení na ne nám srdce nevynechá niekoľko úderov… Je to krásna predstava… Ale realita je, žiaľ, vždy úplne iná. Pretože len čo sa bláznivo zamilujeme do blázna, ktorý nás nemiluje, všetky vyhliadky na pokojný život a dobrý pocit na duši odchádzajú od nás preč do krajiny, do ktorej letenka je poriadne drahá a len máloktorá z nás si ju môže dovoliť.
Bolo to už tak dávno. Dávno predtým, ako som spoznala teba. Pamätám si na ten život, v ktorom som neverila na rozprávky. Neverila som na happy end, neverila som nikomu iba sebe… A teraz je to tu zas.
Vieš, pamätám si aj na to, ako som najprv neverila ani tebe. Prečo by som aj mala? Nikdy predtým som necítila to, čo k tebe…
