Značka
Si v situácii, o ktorej sa domnievaš, že sa nikdy neskončí. Ako by sa aj mohla, keď v tvojej duši práve teraz panuje totálna anarchia? Srdce plače a krváca, hlava ničomu nerozumie. Ani jedno, ani druhé nevidia žiadne východisko. Proste odišiel, povedal zbohom, rozprávka sa skončila… A ty prežívaš drámu, ktorej dej sa odohráva v poriadne hmlistom a depresívnom prostredí.
Stála som už na obidvoch brehoch tejto „rieky“. Už som opustila a bola som tiež opustená. Zdanlivo bez dôvodu. Keď som bola ja tou, ktorú opustili, niesla som to veľmi ťažko. Určite sa každému z vás stalo niečo podobné. Určite sa vám už stalo, že niekto z vášho života odišiel, a popritom to vyzeralo, že na to ani nemal žiadny rozumný dôvod. Bola možno typická nedeľa, všetko bolo v poriadku, vôbec tomu nepredchádzala žiadna hádka alebo výmena názorov, nedialo sa skrátka nič, čo by naznačovalo, že sa blíži nejaký koniec.
Prasknuté či zlomené srdce… Alebo pre tých, ktorí sa vyhýbajú metaforám – porozchodový stav, sklamanie v láske či vzťahový rozpad. Jednoducho životná etapa, do ktorej sa minimálne raz za život dostane každý z nás. Nedá sa jej vyhnúť a dokonca ju ani predvídať. Keď príde, tak proste príde a my cítime bolesť, ktorú nám neutlmia žiadne lieky. Na malý čas ju vieme vedome potlačiť, no len čo na pár sekúnd ostaneme sami len so svojimi myšlienkami, je späť v plnej sile a netvári sa, že by sa jej chcelo odísť.
To hlboké ticho, ktoré vždy ostane a nikdy ho nikto nezaplní. To ticho, v ktorom ostávame príliš dlho… Pretože máme strach. Strach z toho, čo by sa mohlo stať. Strach z vyslovenia slov, ktoré viac ublížia, ako potešia. Nikto o tom v skutočnosti nechce hovoriť, pretože nevedia, čo cítiš…
Vždy keď sa to stane, potrebujem sa zavrieť doma a zostať v posteli schúlená tak dlho, kým si nepoviem, že je to preč. Tie spomienky, tie pocity, ktoré na spomienky nadväzujú. Akoby som sa chcela uistiť, že som konečne v bezpečí a nič z toho, čo sa mi dialo predtým, sa už nezopakuje. Preto tá posteľ, tá huňatá deka, čas, ktorý zrazu zastal, a všade absolútne ticho…
Je to jednoduché, no ľudia to vždy aj tak radšej celé skomplikujú. Pretože nie je „jednoduché“ ako jednoduché. Vo svojom živote som si prešla už naozaj všetkým možným a naučilo ma to pár veľmi dôležitých vecí. Jednou z nich je: Nikdy neklam. Nikdy neklam iným – väčšinou sa na to časom príde. A nikdy neklam seba – lebo načo? Vážne. Načo klamať samých seba? Nie je to prospešné absolútne ničomu, verte mi…
