Tag
To hlboké ticho, ktoré vždy ostane a nikdy ho nikto nezaplní. To ticho, v ktorom ostávame príliš dlho… Pretože máme strach. Strach z toho, čo by sa mohlo stať. Strach z vyslovenia slov, ktoré viac ublížia, ako potešia. Nikto o tom v skutočnosti nechce hovoriť, pretože nevedia, čo cítiš…
Vždy keď sa to stane, potrebujem sa zavrieť doma a zostať v posteli schúlená tak dlho, kým si nepoviem, že je to preč. Tie spomienky, tie pocity, ktoré na spomienky nadväzujú. Akoby som sa chcela uistiť, že som konečne v bezpečí a nič z toho, čo sa mi dialo predtým, sa už nezopakuje. Preto tá posteľ, tá huňatá deka, čas, ktorý zrazu zastal, a všade absolútne ticho…
Je to jednoduché, no ľudia to vždy aj tak radšej celé skomplikujú. Pretože nie je „jednoduché“ ako jednoduché. Vo svojom živote som si prešla už naozaj všetkým možným a naučilo ma to pár veľmi dôležitých vecí. Jednou z nich je: Nikdy neklam. Nikdy neklam iným – väčšinou sa na to časom príde. A nikdy neklam seba – lebo načo? Vážne. Načo klamať samých seba? Nie je to prospešné absolútne ničomu, verte mi…
Nedávno sme na náš Facebook pridali citát, pod ktorým sa strhla búrlivá diskusia o tom, či je alebo nie je rozvod dvoch ľudí v poriadku. Veľmi veľa z vás sa ohradilo, že rozvod je niečo neprípustné… Popísalo sa veľa komentárov v duchu: „V akej dobe to žijeme, ak sa o rozvode vôbec hovorí ako o správnom rozhodnutí či riešení… Veď si predsa dvaja sľúbili v dobrom aj v zlom… Dnes už nikto nič nezachraňuje, všetci utekajú… Sú sebci…“ A tak ďalej a tak ďalej…
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Viem, že jeho meno by si už najradšej ani nevyslovila a že by si si z mysle zmazala všetky spomienky, v ktorých sa objavuje. No zároveň viem aj to, že ak by sa dalo, šepkala by si jeho meno v tme pritom, ako sa k nemu túliš, a o tie spomienky, ktoré s ním máš, prísť nechceš. Sama sa strácaš v tom, čo sa v tebe odohráva, a máš pocit, že chceš všetko, no zároveň nič.
