Značka
„Neviem byť sám…“ To by mala byť stopka pre každú z nás. A nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Všeobecne sú ľudia, ktorí nedokážu chvíľu vydržať osamote, hrozbou. Hrozbou sami pre seba aj pre svoje okolie, ktoré často o ničom netuší. Pretože takéto vzťahy, za ktorých vznikom stojí niečí deficit, či už kamarátske alebo partnerské, nikdy nedopadnú dobre. Doslova v nich obaja hľadia opačným smerom a jeden je škaredo vodený za nos…
Nechcem pri sebe nikoho… Neviem presne, kedy sa to úplne zlomilo, ale cítim to už dlhšie. Zostala som voči ľuďom úplne chladná. Možno si za to môžu sami, možno za to môžem aj ja, naozaj netuším. Jediné, čo viem, je, že prestávam veriť. Prestávam veriť slovám, prestávam veriť už aj skutkom, lebo sama veľmi dobre viem, aké jednoduché je zahrať aj „pár činov“, keď nás ľudia chcú dostať tam, kam potrebujú.
Naše okolie nás vie svojimi dotieravými otázkami občas priviesť do šialenstva. Niekedy je za tým iba číra zvedavosť, inokedy zasa majú druhí pocit, že s nami čosi nie je v poriadku, a tak chcú prísť na to, kde je pes zakopaný. Vôbec si pritom neuvedomujú, že niektoré otázky presahujú isté hranice a oni sa tak rýpu vo veciach, ktoré by ich absolútne nemali trápiť.
Spomínam si na to obdobie.
Je to jedno z tých období, ktoré by ste neskutočným spôsobom chceli vymazať zo svojho života, avšak nemôžete, nedokážete. Je to jedno z tých období, ktoré vám aj po mesiaci tisne slzy do očí. Trvá to však len krátko. Respektíve, u mňa to trvalo krátko. Neviem, či som bola natoľko vyšťavená vzťahom, že som už rozchod tak neprežívala, alebo som už mala skrátka dosť.
