Tag
Vraví sa, že veľké dievčatá neplačú… Ach, aká nepravda… Zaujímalo by ma, kto to vymyslel a či sa vlastne zamyslel nad tým, aké škody tým napácha. Pretože každý sa potrebuje raz za čas vyplakať. Skôr či neskôr to na neho doľahne. Spomienky, pocity, sklamania, beznádej, slová, ktoré sme nestihli povedať, i tie, čo sme vyriekli v hneve. To všetko zo seba plačom púšťame. A tak sa, prosím, netvár, že si výnimkou…
Drahá, buď, prosím, ŽENOU… Tento článok som chcela napísať už veľmi dávno, no vždy sa mi nejakým spôsobom podarilo NEdodržať vlastné rady, a úprimne? Nechcela som byť pokrytecká v zmysle, že vám tu budem niečo kázať a popritom sama nežijem tak, ako si myslím, že by sme všetky žiť mali… A teda i na základe tejto skúsenosti viem, že stať sa skutočnou ženou je proces.
Dnešný článok by som chcela venovať ľuďom, ktorí sa s čistým srdcom do niekoho zamilovali, no ich láska bola daným človekom len zneužitá. Chcela by som ho tiež venovať tým, ktorým sa to, vďakabohu, ešte nestalo a varovať ich, aby boli naozaj pozorní, komu sa celí slepo odovzdajú. Pretože ani ja som kedysi neverila, že ma niekto dokáže s pokojným svedomím proste len tak použiť…
Dôležité je naučiť sa rozoznať, kedy sa máš ďalej snažiť, a kedy sa máš začať snažiť zabudnúť. Nie je to ľahké poznať a už vôbec nie je ľahké pripustiť si to. No pochopila som, že ak sa mám o lásku prosiť, tak ju vlastne nechcem. A nie, nie sú to len hrdinské kecy „nezávislej ženy“.
Ja ju naozaj nechcem…
Keď som sa po rozchode vyhrabala z toho najväčšieho citového bahna, zistila som, že vlastne ani neviem, vďaka čomu som z toho zrazu „vonku“. Bol to tak pomalinký, plynulý a vskutku i nevedomý proces, až ma samu prekvapilo, že je to zrazu skutočnosť. A tak som začala pátrať… Analyzovať, pýtať sa, porovnávať, hľadieť do minulosti aj skúmať prítomnosť. Veď predsa po rokoch toho utrpenia sa nemohol stať zázrak, alebo?
Neboj sa toho, čo cítiš. Nič nie je len tak… Tvoje srdce vie, prečo to robí. A prosí ťa len o jedno – aby si mu v tom pomohla… Aby si mu porozumela.
Viem, nie vždy je to také ľahké. Sú chvíle, kedy sa nenávidíme. Hneváme sa na seba za to, že tie pocity nemajú konca. Že nám sťažujú život, ničia ho, smerujú nás ku krokom, ktoré opäť len ľutujeme. Cítime bezmocnosť, pretože s tým chceme prestať, ale nejde to.
