Značka
Keď som sa po rozchode vyhrabala z toho najväčšieho citového bahna, zistila som, že vlastne ani neviem, vďaka čomu som z toho zrazu „vonku“. Bol to tak pomalinký, plynulý a vskutku i nevedomý proces, až ma samu prekvapilo, že je to zrazu skutočnosť. A tak som začala pátrať… Analyzovať, pýtať sa, porovnávať, hľadieť do minulosti aj skúmať prítomnosť. Veď predsa po rokoch toho utrpenia sa nemohol stať zázrak, alebo?
Drahá žena, povedzme si pravdu… Občas sa môžeme postaviť aj na hlavu a aj tak nebudeme dokonalé. Je jedno, či budeme samostatné alebo spojíme svoje sily s mužom. Je jedno, či budeme mať deti hneď po škole alebo si materstvo odložíme po tridsiatke. Je jedno, či budeme sedieť doma alebo nonstop niekde cestovať, či svoj názor prejavíme alebo budeme mlčať. Je to jedno… Vždy sa nájdu ľudia, do ktorých predstáv nebudeme zapadať. Ľudia, ktorí si myslia, že majú patent na náš život.
Budem sa veľmi snažiť, aby som sa nerozkecala, lebo táto téma je naozaj na knihu a bola by som rada, ak sa dočítate až do konca. Preto som vlastne o tom aj celú knihu napísala. Ešte nie je úplne hotová, lebo sa fakt snažím, aby stála za to! No ak všetci svätí dajú, do mesiaca pôjde do tlače. Takže tu naozaj len v skratke.
Základ zdravého sebavedomia je: Vedieť, kto som.
Pamätám sa, ako som sa pýtala, prečo práve ja… Zatiaľ čo sa iné ženy pýtajú túto otázku, keď stretnú toho (ne)pravého, ktorý ich životom otrasie, ja som bedákala kvôli úplne iným vzťahom. Tým pracovným. V láske som až na jedno poriadne zakopnutie mala vždy jasno. Buď to ide, alebo nie. Ak áno, tak super, ak nie, poďme to zabaliť. Ale v práci, tam som vždy tápala. Tam som vždy makala, za seba, za druhých, za šéfov, ktorí sa mnohokrát v práci neukázali aj celé týždne, lebo veď vďaka mne nebolo treba. Ale keď prišlo na lámanie chleba, zistila som, že… Si to nikto nevšimol.
