Značka
Život, ktorý žijem, som si vybrala pred niekoľkými rokmi, no mením svoju vlastnú cestu každým dňom. Mením svoje myšlienky a moja duša každým dňom bojuje so svojím vlastným strachom o svoju krehkosť. Je otvorená svetu a otvorená ľuďom, ktorí nie sú vždy tými anjelmi, vďaka ktorým rastie a pevnie. Vďaka ktorým zažíva tie dychberúce momenty, ktorých je často menej, ako by sme si priali.
Vieš, ty si nechcel. Nechcel si tu byť, nechcel si byť súčasťou môjho života. Súčasťou mojich dní a nocí. Súčasťou mojej duše aj tela. Ako to viem?
Pretože keby si chcel, bol by si teraz tu a nie len v mojich myšlienkach.
Sedel by si teraz so mnou na gauči a pil jahodový čaj, ktorý máme obaja tak radi. Asi to ani nevieš . . .
Priznávam, vedela som o tebe už nejaký čas, vnímala som, že existuješ a že patríš k tým sympatickejším. Netušila som, že vieš aj ty o mne, a vlastne ma to nikdy ani nezaujímalo. Nikdy som nad tebou nepremýšľala, pretože si vždy bol iba jeden z tých ostatných neznámych ľudí.
Až pokým naše kroky nezviedla dohromady náhoda.
A pokým sme si nepozreli do očí…
Ľudia sa nemenia. Ľudia nám len dávajú pocit, že sa chcú zmeniť. Nechajú nás myslieť si, že to dokážu. Nechajú nás želať si a dúfať v to, že zmena príde. Tisíckrát nám to sľúbia a tisíckrát sa znova sklameme v tom, že to nikdy pravda nebola a ani nikdy nebude. Nedokážu to. Aj keď sa prekonajú a pôsobia, že to naozaj chcú, nikdy to tak nie je.
Čakajú v prítmí na našu bolesť a len bezducho hrajú hry na naše krehké osobnosti. Chcú nás presvedčiť o tom, že sa zmenia. Chcú nás presvedčiť o tom, že nie je také ťažké nás o niečom presvedčiť. A ono to ani nie je také ťažké.
Počuješ? Ticho. Započúval si sa už do ticha, ktoré nastane, keď vedľa seba nepočuješ biť, okrem svojho, aj ďalšie srdce?
Mám tak veľa otázok, ktoré ti nikdy nepoložím, pretože sa bojím odpovede. Spýtala by som sa, či ti chýbam, či na mňa ešte myslíš, či si už našiel odpoveď na moje ,,Prečo?”. Ale neurobím to. Odpovede by totiž už ničomu nepomohli. Kedysi na tom možno záležalo, ale teraz je už neskoro.
Nie, nezabudla som. Napriek všetkému nie som taká naivná, aby som verila, že na ten osudný deň sa mi niekedy podarí zabudnúť. Nie, spomínam si na ten deň minútu po minúte a vždy, keď naň myslím, akoby som ho prežívala znova. V ten deň zmizlo všetko, v čo som verila.
Buď si istý – nikdy nezabudnem na ten pocit, ako nejaká časť mojej duše odišla. Nenávratne.
Pretože vtedy som pochopila, že všetko, čo sme si kedy stihli povedať, bolo nenávratné.
