Značka
Každý jeden deň, keď sa zobudíš, premýšľaš. Keď sa pozrieš na seba v zrkadle, vidíš len unavenú kôpku nešťastia, ktorá nedokáže urobiť nič. Nevládze. V jej živote sa stalo tak veľa vecí. Tak veľa ľudí jej ublížilo. Ako je možné, že doteraz všetko fungovalo aspoň ako-tak a zrazu je to ako v jednom ohni? Ako je možné, že dni, ktoré predtým vyzerali tak jednoducho, dnes sú také zložité?
Čo sa pokazilo? Neurobila si niekde chybu? Zlyhala si?
Stretnúť obyčajnú ženu nie je nič neobvyklé. Stretneš ju na ktoromkoľvek rohu a nie je ničím významná. Je obyčajná. Taká, akú stretneš na ulici, v potravinách, na pošte či v autobuse. Má svoj stereotypný život, ktorý prežíva každá jedna z nás.
Stretnúť však JU, to je doslova a do písmena šťastie. Nie preto, žeby ste s ňou zažívali rozprávku. Ona je iná. Je to typ ženy, čo sa nevzdáva. Je silná.
Spoznala si ho úplne nečakane a stretnutie s ním si spočiatku pokladala za obyčajnú náhodu. Veď to bol pre teba znova jeden z mnohých ďalších a nepodstatných ľudí, ktorí sa počas tvojho života nepatrne “vynorili”. Nevenovala si tomu teda svoju prílišnú pozornosť. Tvoj kontakt s ním nebol taký intenzívny. Teda až do chvíle, kedy ste si obaja uvedomili, že si skutočne máte čo povedať.
Začali ste sa stretávať častejšie a svet sa pre teba stával lepším miestom. Najmä vtedy, keď tu bol on. Rozumel ti niekedy viac ako človek, ktorého si poznala už zopár rokov. Robil to, čo ti celý ten čas v živote chýbalo – zaujímal sa.
Rozumieš tomu pojmu “neskoro”? Znamená to, že si sa mal snažiť, keď si ma mal. Mal si si ma vážiť vtedy tak, ako si ma vážiš teraz. Mal si sa ku mne správať minimálne tak, ako sa ku mne správaš teraz.
Milovala som ťa. Milovala som ťa tak naozaj, z hĺbky srdca a bola som presvedčená, že to bude navždy. Dokonca som mala pocit, že sme o tom presvedčení obaja. Ty si ma však vymenil. Vymenil si ma za slobodu, ktorá ti po dlhoročnom vzťahu chýbala.
Všetko zlé je na niečo dobré – v tejto jednoduchej vete je skryté toľké množstvo pravdy. Nikdy som sa však nad ňou akosi dlhšie nezamýšľala, pretože „tak sa to proste hovorí“. No teraz, keď si preč, sa zamýšľam asi nad všetkým podstatným aj nepodstatným. Teraz už viem, že to, ako si mi ublížil, by som si mala vážiť. Že je to hlúposť? Vôbec nie. Nikdy by som bez toho nepochopila, čo som pre teba znamenala. Respektíve neznamenala…
Vždy som dávala prednosť tebe, iným, úlohám, očakávaniam, pravidlám a vlastne všetkému inému len nie sebe. V kolobehu každodenných vecí, v spleti milión emócií, som zabudla na to najdôležitejšie: NA SEBA. Všetko čo bolo okolo mňa, všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo, všetko, čo som mala urobiť pre druhých a inokedy za druhých ma pohltilo natoľko, že som sa začala strácať sama sebe. Čo sa to stalo? Prečo som to dovolila?
