Tag
Po všetkých tých sklamaniach som už neverila, že by som mohla mať opäť pocit, že život ako taký má skutočne zmysel. Neverila som, že by som sa na svet mohla opäť pozerať s úsmevom na perách. Neverila som, že by som mala znova takú neskutočnú chuť žiť naplno, nespútane a slobodne.
Toto je pre všetky ženy, ktoré sú samy a myslia si, že na vzťahu stojí celý svet. Iste, možno áno, lenže… Na akom vzťahu?
Aj keď niekedy pochybuješ, či to, čo robíš, je vôbec žitie, alebo len prežívanie. Pre niekoho chyba, pre niekoho jediný spôsob, akým dokážeš momentálne fungovať. Jednoducho sa s tým musíš zmieriť. Nič iné ti už neostáva.
Keď ti ráno zazvoní budík, nemôžeš ostať v posteli schovaná pred celým svetom, aj keby sa ti toto riešenie určite pozdávalo. Musíš z tej postele vstať a postaviť sa každodennej realite, každodennému životu, ktorý ti nedáva čas na to, aby si sa stihla spamätať.
Naozaj, myslím to vážne! Niekto ti to povedať musí. Prestaň stále dúfať. Takto to v živote nefunguje. Nemôžeš stále čakať a naivne veriť. Zničíš sa tým. Zničíš tým len samú seba. Myslím, že práve ja viem o čom hovorím, keďže to isté robím stále dookola aj ja.
Neviem, či je to tým, že som od detstva verila na rozprávky, v ktorých mala každá jedna šťastný koniec, alebo tým, že som neskôr pozerala nespočetné množstvo romantických filmov.
Stojíš na ceste a dívaš sa, ako odchádzam. Iba sa pozeráš, bez snahy zastaviť ma. Až keď môj obraz zastrie hustá hmla, uvedomíš si, že si ma od seba odohnal tak ďaleko, odkiaľ sa k tebe už viac nevrátim.
Zrazu to vieš a chceš ma zastaviť. Rozbehneš sa za mnou, ale v hmle netušíš, ktorým smerom sa máš vydať. Tisíckrát si prešiel po nesprávnej ceste a nenašiel si ma. Až napokon, keď už si unavený a nemáš silu pokračovať, ma dobehneš.
Hotovo. Správa odoslaná. Streda a už druhé zrušené stretnutie s ,,priateľmi“. V poslednom čase jednoducho nechcem nikam chodiť. Nie s ľuďmi, ktorí sa tvária ako priatelia. Nie s tými, ktorí záhadne stíchnu v momente, keď sa zastavím na prahu dverí. Nie s tými, ktorých každé druhé slovo je len obrovskou vlnou neúprimnosti.
Ruším stretnutia jedno za druhým a ospravedlňujem sa tým, že som unavená… Som jednoducho unavená z ľudí…
Kupujem si bláznivý žltý lak na nechty. Z každej výplaty si kupujem dva žreby Prasa v žite, lebo čo ak náhodou mám byť milionárka. Veľa ľudí ma sklamalo, ale napriek tomu zbožňujem spoločnosť, čiže zatrpknutá samotárka zo mňa nikdy nebude. Občas by som si zaslúžila lopatou po hlave za somariny, ktoré urobím či poviem, ale aj taká ja som. Keď chceš byť v mojom živote, budem happy. Veľmi. Ale ak nechceš, prehovárať nikoho nebudem. Takže ber ma so všetkým, čo ku mne patrí, alebo si nestojme zbytočne v ceste.
