Značka
Chystáš sa jej znova ublížiť, pretože vieš, že ti odpustí tak, ako to vždy urobila doteraz? Veď predsa jedno klamstvo navyše ti ešte odpustí? Dovoľ, aby som ťa vyviedla z omylu…
Neubližuješ totiž jej, ale jej srdcu. Ona sa bude chvíľu hnevať a potom ti odpustí, lenže jej srdce na ďalšiu ranu nezabudne. A možno sa ona na teba bude znova usmievať, akoby sa nič nestalo, ale jej srdce bude ešte vždy krvácať za tvoje ďalšie klamstvo.
V noci, ako obvykle, som si prechádzala staré poznámky, ktoré som si zapisovala, keď som už nevedela ako ďalej. Našla som tam niečo, na čo by som bola skoro aj zabudla. Po prečítaní som nemala nijako deprimujúci pocit, skôr som pocítila úľavu. Úľavu, že už je všetko inak.
Je to už tak dlhá doba, čo sme od seba. Nesmierne dlhá doba nato, aby spomienka na teba bola len jednou z mnohých – nepodstatných.
Napriek ranám a bolesti kráčam ďalej. Pretože je to lepšie, než stáť na mieste. Kráčam ďalej sama, čo najďalej od iných. Kráčam vpred, nepozerám sa späť. Nehľadám v mojej minulosti dôvod mojich budúcich neúspechov. Lebo v živote sa ti raz darí a potom zasa nie. Taký je život. Vždy taký bol. A bohužiaľ, nezmení sa len preto, že teba to ničí. Ale neboj sa, pretože všetky prekážky budeš mať silu prekonať. Možno spadneš, ale vstaneš silnejšia. A niekedy ten pád stojí za to.
Učím sa čakať. Ide mi to ťažko. Miestami veľmi pomaly. Ešte stále mi v rôznych okamihoch vybehnú slzy. Niekedy neviem pochopiť ani sama seba. Snažím sa byť šťastná sama so sebou. Chcem sa naučiť to, čo ostatní stále tvrdia. Na dobré sa vraj čaká…
Niekedy ma prepadne strach. Dosť veľký. Možno budem navždy sama. Možno nebudem nikdy šťastná.
Konečne sa vrátila domov a zabuchla za sebou dvere svojho bytu. Bol to ťažký deň a nevedela sa dočkať horúcej kávy. Odhodila kabelku na najbližšiu stoličku a cestou do kuchyne premýšľala nad dnešnými udalosťami.
Kým si zaliala kávu, v očiach mala slzy. Vybrala zo skrine obyčajné tepláky a tričko – oblečenie, v ktorom sa doma cítila najlepšie. Pohľad jej padol na rozčítanú knihu ležiacu na stolíku pri posteli. Pri spomienke na napínavý dej sa musela usmiať. Vtedy sa rozhodla. Dnes nebude plakať…
“Možná, že některé ženy nemají být zkroceny. Možná prostě potřebují svobodně běžet tak dlouho, dokud nenajdou někoho stejně divokého, kdo poběží s nimi.”
Čítala som to raz ako popis ku jednej zaujímavej fotografii. Na tej fotografii bola púšť. Púšť a na nej jedna obyčajná, ničím nezaujímavá dodávka. Na jej streche sedela žena v roztrhanej károvanej košeli s hnedým cowboyským klobúkom na hlave. V jednej ruke držala už skoro vyhasnutú cigaretu a v druhej bublifuk.
