Značka
Koľkokrát sme verili niekomu, kto nás už viackrát presvedčil, že sa mu veriť nedá?
Koľkokrát sme videli náznaky lásky tam, kde bolo iba klamstvo?
Koľkokrát sme si mysleli, že to zvládneme spolu, a pritom sme boli donútení zvládnuť všetko osamote?
Koľkokrát sme verili v lásku a našli sme len beznádej?
Koľkokrát sme v sebe potláčali sklamanie a tým opäť raz sklamali len seba?
Koľkokrát sme lásku hľadali, no objavili iba samotu a prázdno?
Chybou bolo, že som nedala životu čas. Čas na to, aby mi dokázal, že sa nezmýlil, že mi nechcel nijako ublížiť… Len ma chcel nasmerovať tam, kde som vždy chcela byť, a ja som sa na ceste, kam ma zaviedol, stratila. Bolel ma každý nádych, každé jedno ráno, ktoré mi trpko pripomenulo, že to, čo ma bolelo včera, nebolo zlým snom… Bola to realita. Chybou je, že som v tieto dni stratila i to, čo mi malo zostať. Nádej. Nadhľad. Silu ísť vpred, i keď som nevedela, čo ma čaká…
Chcela som byť pre neho jedinou, ale stala som sa jednou z mnohých. V mojom prípade doslova, keďže som sa o jedného muža nič netušiac delila s ďalšími ženami. Avšak aj keby v tom čase ničil život iba mne, stále by sa táto skúsenosť nedala považovať za jedinečnú. Stále by som bola jednou z mnohých – jednou z mnohých žien, ktoré tak veľmi túžili po láske, až neustriehli mieru, kedy ich zamilovanosť niekto využíva a zneužíva.
Včera bol jeden z tých výnimočnejších dní. Pre jednu ženu špeciálne krásny, pre inú špeciálne bolestivý. Možnou za tou bolesťou bola strata niekoho, kto ju detstvom sprevádzal. Možno strata niekoho, koho detstvom chcela sprevádzať ona a nebolo jej to dopriate. A možno je ten dôvod úplne iný, skrytý hlboko v útrobách duše, no o to viac citlivejší. Nech sú tieto dôvody akékoľvek, jedna vec je istá… Nehovorí sa o nich. Pretože sa tieto dôvody jednoducho „nenosia“.
Aké ľahké je uveriť nádeji, ktorá nám sľubuje niečo, o čom zatiaľ nemáme v rukách žiadne dôkazy. Aké ľahké je veriť nádeji, ktorá nám dáva prísľub, že sa raz všetko, čo nás dnes ničí, zmení alebo vyparí. Je to ľahšie, ako si myslíš. Len si spomeň na nádej, ktorá ťa držala vo vzťahoch, z ktorých si mala čo najskôr vykľučkovať. Spomeň si na to, ako si verila niekoho sľubom, a pritom ti už bolo mnohokrát ukázané, že sa tejto osobe veriť nedá. Spomeň si, aké ľahké bolo radšej veriť niečomu, čo sa raz možno stane, ako si priznať, že sa to nestane nikdy.
Keď sa nad tým tak zamyslím, každý z nás sa už v nejakej vojne, so všetkým rešpektom k tomuto slovu a v prenesenom slova zmysle, ocitol. Každý z nás už s niekým či s niečím bojoval a nech to bol boj akokoľvek dlhý či krátky, vyčerpávajúci a ničivý, možno sme pozabudli na jednu vec… Že ten boj v nás rozpútal ktosi, kto nemal v srdci mier. Osoba, ktorá si chcela niečo vydupať a bolo jej jedno, aké obete za sebou zanechá.
