Značka
Mnohým ľuďom dávame v našom živote zbytočne veľký priestor. A prisudzujeme im zbytočne veľkú dôležitosť. Dokážeme milovať tých, čo nemilujú nás, no na tom by ešte nebolo nič zlé ani zvláštne… Stane sa to. Občas sa proste zaľúbime trošku nesprávne a odtrpíme si to. Ale čo horšie je, je už fakt, že čím viac cítime, že nás ten druhý nemiluje, čím viac prejavov „nelásky“ od neho strpíme, o to viac trváme na tom, že to dáme do poriadku.
Kedysi som sa lúčila ťažko. Pateticky – mohla by som povedať. Slzy, plač, pocit zlyhania. Veď konce, s ktorými nie som stotožnená, sú predsa mojím zlyhaním, nie? Veď ak chcem niečo zachrániť a nepodarí sa mi to, je to dôkaz mojej slabosti… Vlastne som sa nechcela lúčiť vôbec – ani s osobami, ktorých prítomnosť mi ubližovala. Neustále som v sebe živila snahu veci lepiť, nie ukončovať. Chcela som vysvetľovať, povoľovala som hranice, kam až iní môžu zájsť, robila som čoraz väčšie kompromisy, a áno – aj na úkor vlastného blaha.
Často počúvam, že dnešné ženy sú iné… Viac odolávajú, viac sa tvária, že sú nad vecou, viac myslia na seba, nesnívajú o rodine, dokonca si dovolia tvrdiť, že ju v budúcnosti ani nechcú a vraj uznávajú iné hodnoty, v ktorých láska nemá miesto… No, drahí muži, čudujete sa nám? Veď na lásku už väčšina z nás prestala veriť. Museli sme sa zahľadieť iným smerom, aby sme sa nezbláznili a ochránili sa pred tým, čo nevieme ovplyvniť…
Myslím si, že nik z nás o svojej najväčšej bolesti nehovorí. Nikomu. Dokonca ju zvykneme zastierať filtrom iných spomienok aj sami pred sebou. A tí, ktorí dokážu o bolesti hovoriť nahlas a často, tak práve oni nič tak silné a bolestivé ešte nezažili. Chcú len pútať pozornosť. Očakávajú ľútosť, možno i obdiv. O tých najväčších sklamaniach sa totiž hovoriť nedá. Sú tak silné, že žiadne slová by ich nedokázali zosobniť. Sú tak silné, že každé slovo ich iba skresľuje. Akonáhle sa to, čo cítime, snažíme opísať, zistíme, že je to nemožné.
Hovorí sa, že risk je zisk. Avšak nie vtedy, ak riskuješ, že stratíš seba. Túto formulku u nás môžete čítať celkom často… Čo to teda znamená stratiť samu seba? Je to stav, kedy prestávaš veriť aj sebe. Prestávaš si rozumieť a jediné, čo chceš, je dostať sa z tejto situácie preč… Lenže ako? Ako sa to dá, ako je možné vrátiť si život do vlastných rúk, keď je v ňom zrazu až príliš veľa neporiadku?
O ženách sa vraví, že sme komplikované. Že nevieme, čo chceme, tak to hľadáme a keď to nájdeme, zistíme, že to nie je ono… Že sme si svoje priania, túžby či želania len zle zadefinovali, z predstáv sme ich nesprávne premietli do slov a skutočnosti. No vieš… Občas sa ťažko nachádza to, čo je raritné. Zriedkavé asi tak, ako je dnes zriedkavá nezištná pomoc. Niekedy sa naozaj len s námahou vysloví túžba, na ktorej podstatu sa už dávno zabudlo.
