Značka
Veľa žien, ktoré sú samy, si myslia, že na vzťahoch je postavený celý svet. Možno aj majú pravdu, lenže na akých vzťahoch? Na takých, v ktorých sú ignorované, týrané a ponižované? Keď si ich muž neváži, nepomôže a nie je im oporou? Alebo keď ich partner vníma ako samozrejmú, istú vec a nemá za potrebu sa spýtať ani banálnu otázku: „Zlatko, aký si mala deň?“?
Čím som staršia, tým viac na sebe pozorujem celkom zvláštny jav. Nedá sa pomenovať jedným slovom, no môžem ho opísať viacerými… Čím som staršia, tým ťažšie sú pre mňa konce. Konce hocičoho. Naozaj nezáleží na tom, či ide o rozchod s partnerom, odchod z kolektívu, v ktorom som sa denne pohybovala niekoľko rokov, alebo o obyčajné presťahovanie sa. Čím viac rokov mám, o to hlbšie ma ukončenie akejkoľvek etapy dokáže zasiahnuť.
Dnes už viem, že nič nie je nemožné. Poznáte ten moment, keď nám hrdlo zovrie strach, bolesť alebo sklamanie, pri ktorom máme pocit, že nám vzalo všetko, čo sme až doteraz tak namáhavo zbierali? Vtedy sa zvykneme pýtať, prečo sa to stalo práve nám, a chceme počuť slová, ktoré by nás upokojili a dodali nám silu. Ale namiesto toho by sme si pár slov mali venovať my samy… Raz budeme nezraniteľné.
Keď som ťa prvýkrát uvidela, nenapadlo mi takmer nič. Bol to obyčajný deň s nie príliš rozdielnym stretnutím, nebola to láska na prvý pohľad, moje srdce sa nezohrialo a ani moje telo po tebe nijako zvlášť netúžilo… Nečakala som, že budeš mať na mňa taký silný vplyv… Nečakala som, že ťa budem chcieť viac a viac poznať… Viac a viac ťa mať vo svojom živote… A nikdy ťa nemať dosť.
Niekedy premýšľam nad tým, čo sa skrýva za úsmevmi druhých ľudí. Presne tých, o ktorých viem tak málo, no stretávam ich každý deň. Premýšľam, či aj oni majú starosti a či si niekedy povedali, že už nevládzu, no naďalej sa usmievajú. Pretože práve za usmiatou tvárou sa skrýva najviac bolesti. Viem to. Aj ja sa totiž často usmievam, a najmä vtedy, keď dobrá nálada v mojej duši nepanuje.
Keď sa nad tým tak zamyslím, všetci niečo hľadáme. Neustále, každý deň, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Hľadáme to, po čom túžime, čo nám chýba a bez čoho nevieme plnohodnotne žiť. Čo to vlastne je? Sú to „veci“ tak banálne, až si mnohokrát povieme, že predsa musí ísť o samozrejmosť. Ale opak je pravdou…
