Značka
Bolesť, samota či ten trpký pocit pádu na zem… Keď nevieš, či kráčaš správnym smerom alebo či vôbec niekam smeruješ, tie otázky, ktoré si denne kladieš… Avšak na ne ale neexistujú správne odpovede. Toto sú asi najťažšie momenty v živote. No napriek tomu, ako moc to bolí, si stojím za názorom, že nás práve toto vedie tam, kde máme byť…
Spomínam si na to, kým som bola. Moje vtedajšie ja je vzdialené momentálne asi tak ako krajina na opačnom konci sveta. Keby sa moje vtedajšie a terajšie ja stretli, zrejme by sa na seba len nechápavo pozerali. Ako sa môže jedna osoba tak zmeniť?
Keď stratíš samu seba a musíš sa znova nájsť, už nikdy nebudeš rovnaká…
Prešlo mnoho dní, mnoho času, mnoho momentov, ktoré som zvládla absolvovať bez teba. Dokonca môžem povedať, že som s tým už úplne v poriadku.
Samozrejme, nebolo to rýchle, nestalo sa to hneď.
Rýchle bolo to, ako sme sa zrazu ocitli od seba…
Každý z nás má v duši ten príbeh, o ktorom by najradšej už nikdy nehovoril. Príbeh, ktorý ukrývame pred svetom ako veľké ťaživé tajomstvo a tváriac sa, že neexistuje, pokračujeme vo svojej ceste.
Ako silné, nezlomné bytosti bez strachu, lebo to najhoršie sme už prežili, kráčame, najskôr pomaly, potom isto a hrdo za cieľom, ktorý síce nevidíme, ale vieme, že tam v diaľke je.
Pamätám si tie časy a možno to ani nie je až tak dávno… kedy som sa zvykla strachovať, čo si kto pomyslí alebo nepomyslí, ak vyjadrím svoj názor. Ako ma ľudia zaň budú súdiť, ako ma budú v ich očiach vnímať, ako ma pochopia. Možno si pomyslia, že som zlá, hlúpa, naivná alebo nevyhovujúca pre tento svet, pre ich svet. Avšak časom, možno vekom, možno okolnosťami, ktoré ma postretli, ľuďmi, ktorých som stretla, som sa stala ženou, ktorej je už jedno, čo si kto myslí alebo nemyslí… a nie kvôli tomu, ale VĎAKA TOMU, som sa takou stala.
Koľkokrát si si už povedala, že si zaľúbená, ale nebola si si tým istá? Nebola si si úplne istá svojimi citmi, ktoré sa neustále iba podobali na to, čím by mali byť. Jednoducho si cítila niečo, čo malo takmer všetky znaky zamilovanosti, ale nebola to celkom láska. Alebo si si bola vedomá toho, že ide iba o fyzickú príťažlivosť, ktorá však obsahovala isté znaky lásky. Tento stav, ktorý som ja osobne nazvala ,,citová búrka,“ som prežívala dosť často. A predpokladám, že nie som jediná.
