Tag
Nie je až také ťažké osvojiť si presvedčenie, že treba zabrať. Že tvoja dokonalosť a čas všetko vyriešia. Lenže často vo vzťahoch zabúdame na jednu vec… Ak príliš tlačíme na pílu, nezmajstrujeme nič a nadovšetko sa môžeme aj škaredo zraniť. A môže to byť aj tvoj prípad… Ak sa rozhodneš prosiť o lásku, ktorá v srdci toho druhého nevznikla. Áno, možno doposiaľ existuje záujem. A možno to, čo existuje, je len hrou, ktorú si ty nesprávne pochopila…
Možno stále nechápeš, čo presne sa stalo. Možno len sedíš, hľadíš do prázdna a pociťuješ totálne odosobnenie s vonkajším svetom. Nevieš, prečo práve ty, prečo práve on, prečo práve vy. Veď to predsa konečne vyzeralo nádejne. Pokojne, autenticky – také, ako si si to vždy priala zažiť. No potom prišlo niečo, čo ti ukázalo, ako veľmi si sa mýlila. Aké ľahké je popáliť sa aj v takom vzťahu, ktorý pre teba doteraz predstavoval len bezpečný prístav.
Sklamanie bolí, čo si budeme hovoriť. A možno aj to je dôvod, prečo sa nikdy nezamyslíme, prečo to sklamanie vlastne vzniklo. Prečo sme si ním prešli, či v tom tak trochu nevedomky nemáme prsty a či sa mu v budúcnosti – ak sa teraz poučíme – budeme môcť vyhnúť. No sama viem, aké je to dôležité. Lebo áno, v bolesti je ľahké utápať sa. Lenže potom si koledujeme len o to, aby sa čoskoro zopakovala. No ak za ňu prevezmeme zodpovednosť, ak si aj napriek tomu, že nás bolí srdce, nájdeme chvíľku, aby sme si celú vec pekne zanalyzovali, nielenže nájdeme príčinu tej bolesti. No dokonca sa nám aj trochu uľaví.
Ženy moje, toto je úryvok z pripravovanej knihy Úlomky Ženy 3. Vybrala som skutočne len malú časť (lebo táto kniha bude asi to najdlhšie a najúprimnejšie, čo som kedy napísala), ktorá hovorí o tom, prečo je dôležité, ba dokonca nevyhnutné, aby nás v živote stretli aj ťažšie časy, a prečo by sme ich nemali brať tragicky, ale ako prirodzenú súčasť života…
V knihe sa okrem iného dočítate všetko o tom, prečo je tak sakramentsky dôležité, aby sme si vybudovali vzťah samej k sebe, čo to vlastne ten vzťah samého k sebe je, čo všetko ovplyvňuje (asi naozaj všetko cez vzťahy s inými, prácu a naše šťastie), ďalej sa v nej venujem toxickým a zdravým vzťahom a tiež tomu, ako si ten zdravý a pekný vzťah udržať.
Toto som naozaj nečakala… Nikdy by som to na neho povedala… Neviem, kde sa to v ňom vzalo… Bola to rana pod pás… Neviem, či ešte niekomu dokážem veriť…
Aj tieto slová si zvykneme preháňať hlavou, keď sa nikto „vyfarbí“. Keď nám po mesiacoch či rokoch pretvárky ukáže svoju pravú a ničím neprikrášlenú tvár. A my sme zúfalé. Sklamané, doráňané, zatrpknuté a totálne zmätené. No poviem vám jednu vec… To, čo sa stalo, je výhra. Výhra pre nás všetky.
Nedávno som na našom Instagrame písala prológ k obrázku, ktorý vyvolal celkom slušnú pozitívnu odozvu. Dovtedy som si myslela, že sa tento „problém“ týka iba mňa. Že som jedna z mála, ktorí to na sebe začali pozorovať, no podľa vašich slov, je nás viac, ako by som predpokladala. Bohužiaľ… A to ma prinútilo zamyslieť sa. Prečo sa to deje a prečo vekom strácame nádej…
