Značka
Asi na svete nie je človek, ktorý o sebe môže povedať, že nikomu nikdy neublížil. Pretože občas zraníme, aj keď nechceme, a príčin, prečo sa to stalo, je hneď mnoho…
Vyhasli city, ublížené bolo nevedome, nedokázali sme človeku dať to, čo on potrebuje. Vtedy fakt, že sme ublížili, bolí aj nás.
Ženská duša je síce silná, no nie je nezlomná. Spočiatku sa môže zdať, že žena zvládne všetko a nič ju nepoloží. Sčasti je to síce pravda, ale… ak je toho na ňu príliš, ak ju zraňuješ dookola každým dňom čoraz viac, potom stačí už len maličkosť a… zničí ju to. Nastanú v jej živote dni, ktoré pripomínajú búrku. Intenzívnu a schopnú zrovnať so zemou všetko, čo sa jej postaví do cesty.
Život nám občas prinesie chvíle, z ktorých sa dlho nevieme spamätať. Sú to zväčša okamihy, kedy sme si uvedomili, že sme dlho žili v omyle. Kráčali sme si po svete s dobrým pocitom na duši a nazdávali sme sa, že je všetko tak, ako má byť, tak, ako chceme, aby to bolo. No stačilo len málo a zrazu sa naše domnienky zosypali…
Spomínam si na časy, kedy som si myslela, že priatelia sú všetko… Všetko, čo potrebujem. Verila som, že každý problém sa dá zvládnuť, ak naň nie sme sami. A tak som sa aj správala… Snažila som sa, aby každý, s kým sme sa navzájom nazývali priateľmi, cítil, aký dôležitý pre mňa je. Vyhýbala som sa nedorozumeniam, predchádzala som konfliktom. Za každú cenu, nech sa deje čokoľvek, s nádejou, že občas nevysloviť svoj názor sa oplatí.
Myslela som si, že rozprávky sú výsadou detstva. Že vekom stratíme schopnosť uveriť v niečo imaginárne, v niečo, čo neexistuje, no je to tak krásne… Avšak čoraz viac som presvedčená o tom, že rozprávkam veríme stále, odhliadnuc od toho, koľko máme rokov a čo všetko máme za sebou. Len s tým rozdielom, že v rozprávke, ktorej sme ako dospelí ochotní uveriť, už nefigurujú draci, princezné, čarovné predmety ani honosné kráľovstvá. V dospelosti sa upíname na úplne iné rozprávky. Také, ktoré sa začínajú slovami: Milujem ťa.
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
