Značka
Ahoj,
viem, že je to už nejakú dobu, čo nie sme v kontakte. Viem aj, prečo je to tak. Jediné, čo ti chcem povedať, je, že mi chýbaš. Tým najobyčajnejším ľudským spôsobom. Viem, že všetko v našich životoch má svoj význam, len ešte neviem, aký bol ten tvoj. Milovala som ťa viac, ako som si kedy mohla predstaviť. Bol si mojou prvou a poslednou myšlienkou. Mojou prosbou, mojím poďakovaním, mojím všetkým.
Ničíme lásku tam kde je. Odchádzame od nej, lebo sa bojíme. Alebo je toho na nás príliš veľa. Alebo chceme slobodu a sme ochotní ju ísť hľadať, aj napriek tomu, že statíme toho druhého. Milujeme, no ničíme. Niekedy nám iba láska nestačí a inokedy máme pocit, že si ju nezaslúžime. Mnohí ju hľadajú a nevedia nájsť. Iní majú to šťastie, že ju našli, no nechajú ju odísť. Alebo ju zničia. Prečo to vôbec robíme? Prečo ak ju nájdeme, tak si ju nevážime viac? Prečo nie sme ochotní bojovať?
Prečo nám je jedno, čo to urobí s tým človekom, ktorý nás miluje?
Opustil si ma. Opustil si ma, keď som ťa najviac potrebovala. Opustil si ma, keď som ťa najviac milovala. Jednoducho si ma opustil. Opustil si niekoho, kto veril, že naše navždy je skutočné. Niekoho, kto veril v náš vzťah. Niekoho, kto ťa miloval z celej hĺbky srdca, a niekoho, kto by ťa nikdy vo svojom živote nepodviedol. Stalo sa. Bol si mojou prvou láskou. Bol si niečím, prečo som žila. Bol si mojou prioritou. Bol si niekým, kvôli komu by som vyliezla aj na najvyšší vrch sveta.
Chcela by som utiecť späť. Späť do toho obdobia, keď mi bolo dobre. Keď nám bolo dobre. S tebou to bolo všetko iné. Zdalo sa mi, že je všetko v poriadku. Nechcela som utekať zo sveta. Chcela som, aby to trvalo večne. Aby sme boli šťastní večne. Ale čo trvá večne? Chcem sa vrátiť tam, kde sme boli iba my. Žiadna bolesť, výčitky, otázky. Iba bežné dni dvoch zaľúbených dospelých ľudí. Chýba mi to, že som sa na teba mohla spoľahnúť. Chýba mi tvoje rameno, na ktorom som sa mohla vyplakať, keď mi celý svet prišiel hrozne nefér.
Občas mňa samú dokáže prekvapiť, aká naivná stále som. Myslela som si, že som sa už dosť poučila. Že som prežila dosť sklamaní na to, aby som opäť niekomu len tak začala veriť. Napriek tomu sa to stalo znova. A nebolo to tým, že by som svoju dôveru nepovažovala za cennú.
Nič nesľuboval. Nekŕmil ma sladkými rečami. Jednoducho bol pri mne. Bez vidiny budúcnosti a bez spomienky na minulosť.
Nezakryješ to. Nepomôže ti na to ani najlepší make up. Môžeš sa tváriť, môžeš to hrať, môžeš to skrývať. Zlomené srdce jednoducho neutajíš. Je tam. A na tebe to vidieť. Každá jedna bunka tvojho tela kričí od bolesti. Necítiš sa vo svojej koži. A nič ti nepomáha. Bolí to. A ty nevieš ako ďalej…
Tváriš sa, že to tak nie je. Tváriš sa, že aj keď to bolí, ty to zvládaš. Klameš samú seba a nechceš prijať pomoc od nikoho. Máš pocit, že si za to môžeš sama a musíš si to aj vyžrať. Nikto neprecíti tvoju bolesť tak ako ty.
