Značka
Počuješ? Ticho. Započúval si sa už do ticha, ktoré nastane, keď vedľa seba nepočuješ biť, okrem svojho, aj ďalšie srdce?
Mám tak veľa otázok, ktoré ti nikdy nepoložím, pretože sa bojím odpovede. Spýtala by som sa, či ti chýbam, či na mňa ešte myslíš, či si už našiel odpoveď na moje ,,Prečo?”. Ale neurobím to. Odpovede by totiž už ničomu nepomohli. Kedysi na tom možno záležalo, ale teraz je už neskoro.
Nie, nezabudla som. Napriek všetkému nie som taká naivná, aby som verila, že na ten osudný deň sa mi niekedy podarí zabudnúť. Nie, spomínam si na ten deň minútu po minúte a vždy, keď naň myslím, akoby som ho prežívala znova. V ten deň zmizlo všetko, v čo som verila.
Buď si istý – nikdy nezabudnem na ten pocit, ako nejaká časť mojej duše odišla. Nenávratne.
Pretože vtedy som pochopila, že všetko, čo sme si kedy stihli povedať, bolo nenávratné.
Nezastavuj sa. Čaká ťa ešte dlhá cesta. Ja viem, že to nie je ľahké. Ibaže teraz, keď sa zrútil váš svet, máš jedinečnú šancu postaviť si svoj vlastný.
Povedz svojmu srdcu, že si naň hrdá. Že ho budeš opatrovať. A že sa naň nehneváš za to, že si vybralo práve jeho. Dnes vieš, že to bol omyl. Ale nič sa nedeje, lebo ľudia robia chyby. Nemohla si vedieť, že to takto dopadne. Nemohla si za to.
Plakala. Tak veľmi plakala. Jej oči vylievali slzu za slzou a ona nevedela zastaviť ani jednu z nich. Chvíľami sa pokúšala, veď je predsa silná žena. Potláčala bolesť a smútok tak veľmi, až jej navrela v hrdle hrča. Hrča, ktorú cítiš, keď nasilu zadržiavaš plač. Plač má ísť von. Má to byť ventil, ktorým uvoľňujeme všetko nahromadené napätie a stres. Obavy a smútok. Hnev a zármutok.
Ona ho však nechcela vypustiť. Chcela žiť ten istý život, ktorý žila doteraz. Chcela žiť to, čo si myslela, že žije. Chcela mať úsmev na tvári. Ten úsmev, ktorý mala predtým, než si prečítala tých pár správ.
Už nechcem byť svoj vlastný nepriateľ. Už nechcem kalkulovať, čo stíham, nestíham, chcem, nechcem, musím a nemusím. Už nechcem lamentovať nad tým, či bude zajtra konečne dobrý deň alebo zas iba nejaký ťažký, hlúpy a vyčerpávajúci. Vraj to, na čo silno myslíš, si pritiahneš do života. No ja momentálne už nechcem myslieť. Chcem len plynúť s časom.
Dookola sa dokážem zamotávať do vlastných myšlienok a predstáv.
Bolo by to o inom? Myslím… Keby sme znova spolu. A keby som ti dala opäť šancu. Vlastne nám. Nechcem ťa zo všetkého viniť. Priznávam, že mám tiež na tom svoj podiel. Lenže naozaj si myslíš, že by to bolo lepšie? Tak veľmi by si to chcel skúsiť znova. No, môj milý, ja sa už bojím.
Bojím sa znova začínať niečo, kvôli čomu som bola mimo dlhé mesiace. Kvôli čomu som bola zmätená, zranená a nevedela som, kedy to celé pominie.
