Značka
Moja drahá, viem, že nech ti poviem čokoľvek, nebudeš smutná o nič menej. Venuj mi však, prosím, aspoň chvíľku.
Nie, bohužiaľ, nemám pre teba žiadny osvedčený návod, ako ho získať späť. My ženy sme schopné vymyslieť čokoľvek, ale čosi také, čo by fungovalo na všetkých, sme ešte nevymysleli. Nemám ani žiadny liek na bolesť srdca, ktorý by som ti mohla dať. Mám len tieto slová, ktorých cieľom je ukázať ti, že hoci sen skončil, život ide ďalej.
Spoznala si ho úplne nečakane a stretnutie s ním si spočiatku pokladala za obyčajnú náhodu. Veď to bol pre teba znova jeden z mnohých ďalších a nepodstatných ľudí, ktorí sa počas tvojho života nepatrne “vynorili”. Nevenovala si tomu teda svoju prílišnú pozornosť. Tvoj kontakt s ním nebol taký intenzívny. Teda až do chvíle, kedy ste si obaja uvedomili, že si skutočne máte čo povedať.
Začali ste sa stretávať častejšie a svet sa pre teba stával lepším miestom. Najmä vtedy, keď tu bol on. Rozumel ti niekedy viac ako človek, ktorého si poznala už zopár rokov. Robil to, čo ti celý ten čas v živote chýbalo – zaujímal sa.
Rozumieš tomu pojmu “neskoro”? Znamená to, že si sa mal snažiť, keď si ma mal. Mal si si ma vážiť vtedy tak, ako si ma vážiš teraz. Mal si sa ku mne správať minimálne tak, ako sa ku mne správaš teraz.
Milovala som ťa. Milovala som ťa tak naozaj, z hĺbky srdca a bola som presvedčená, že to bude navždy. Dokonca som mala pocit, že sme o tom presvedčení obaja. Ty si ma však vymenil. Vymenil si ma za slobodu, ktorá ti po dlhoročnom vzťahu chýbala.
V poslednej dobe na teba myslím čoraz častejšie. Viem, že by som nemala. Neboj sa, viem to. To však nič nemení na tom, že to, čo mi behá po rozume každý večer, keď sa schúlim sama do perín, neovplyvním. Snažila som sa na teba zabudnúť. Naozaj som sa o to snažila.
Dokonca som mala na malú chvíľu pocit, že sa mi to podarilo. Nepodarilo. Zas si tam. Zas si v moje hlave.
Stále dookola a čoraz častejšie sa mi prehrávajú spomienky na teba.
Všetko zlé je na niečo dobré – v tejto jednoduchej vete je skryté toľké množstvo pravdy. Nikdy som sa však nad ňou akosi dlhšie nezamýšľala, pretože „tak sa to proste hovorí“. No teraz, keď si preč, sa zamýšľam asi nad všetkým podstatným aj nepodstatným. Teraz už viem, že to, ako si mi ublížil, by som si mala vážiť. Že je to hlúposť? Vôbec nie. Nikdy by som bez toho nepochopila, čo som pre teba znamenala. Respektíve neznamenala…
Aj keď niekedy pochybuješ, či to, čo robíš, je vôbec žitie, alebo len prežívanie. Pre niekoho chyba, pre niekoho jediný spôsob, akým dokážeš momentálne fungovať. Jednoducho sa s tým musíš zmieriť. Nič iné ti už neostáva.
Keď ti ráno zazvoní budík, nemôžeš ostať v posteli schovaná pred celým svetom, aj keby sa ti toto riešenie určite pozdávalo. Musíš z tej postele vstať a postaviť sa každodennej realite, každodennému životu, ktorý ti nedáva čas na to, aby si sa stihla spamätať.
