Značka
Naozaj, myslím to vážne! Niekto ti to povedať musí. Prestaň stále dúfať. Takto to v živote nefunguje. Nemôžeš stále čakať a naivne veriť. Zničíš sa tým. Zničíš tým len samú seba. Myslím, že práve ja viem o čom hovorím, keďže to isté robím stále dookola aj ja.
Neviem, či je to tým, že som od detstva verila na rozprávky, v ktorých mala každá jedna šťastný koniec, alebo tým, že som neskôr pozerala nespočetné množstvo romantických filmov.
Stojíš na ceste a dívaš sa, ako odchádzam. Iba sa pozeráš, bez snahy zastaviť ma. Až keď môj obraz zastrie hustá hmla, uvedomíš si, že si ma od seba odohnal tak ďaleko, odkiaľ sa k tebe už viac nevrátim.
Zrazu to vieš a chceš ma zastaviť. Rozbehneš sa za mnou, ale v hmle netušíš, ktorým smerom sa máš vydať. Tisíckrát si prešiel po nesprávnej ceste a nenašiel si ma. Až napokon, keď už si unavený a nemáš silu pokračovať, ma dobehneš.
Chystáš sa jej znova ublížiť, pretože vieš, že ti odpustí tak, ako to vždy urobila doteraz? Veď predsa jedno klamstvo navyše ti ešte odpustí? Dovoľ, aby som ťa vyviedla z omylu…
Neubližuješ totiž jej, ale jej srdcu. Ona sa bude chvíľu hnevať a potom ti odpustí, lenže jej srdce na ďalšiu ranu nezabudne. A možno sa ona na teba bude znova usmievať, akoby sa nič nestalo, ale jej srdce bude ešte vždy krvácať za tvoje ďalšie klamstvo.
Sedela v aute vedľa svojho milovaného muža, ktorý bol práve teraz neobvykle ticho. V ruke horká káva a z okna bolo jasne vidieť len hustý dážď, ktorý zdržiaval cestu. Na chvíľku prestala rozmýšľať nad časom a priestorom a vypla fungovanie mozgu. Prišiel na ňu ten nepríjemný pocit, že niečo nefunguje ako má. Možno to bolo tým počasím, možno to bolo životom. Na chvíľku sa ocitla v hlbokých myšlienkach svojej hlavy, fantázie, snoch, túžbach, vo svojich “keby…”
V noci, ako obvykle, som si prechádzala staré poznámky, ktoré som si zapisovala, keď som už nevedela ako ďalej. Našla som tam niečo, na čo by som bola skoro aj zabudla. Po prečítaní som nemala nijako deprimujúci pocit, skôr som pocítila úľavu. Úľavu, že už je všetko inak.
Je to už tak dlhá doba, čo sme od seba. Nesmierne dlhá doba nato, aby spomienka na teba bola len jednou z mnohých – nepodstatných.
Napriek ranám a bolesti kráčam ďalej. Pretože je to lepšie, než stáť na mieste. Kráčam ďalej sama, čo najďalej od iných. Kráčam vpred, nepozerám sa späť. Nehľadám v mojej minulosti dôvod mojich budúcich neúspechov. Lebo v živote sa ti raz darí a potom zasa nie. Taký je život. Vždy taký bol. A bohužiaľ, nezmení sa len preto, že teba to ničí. Ale neboj sa, pretože všetky prekážky budeš mať silu prekonať. Možno spadneš, ale vstaneš silnejšia. A niekedy ten pád stojí za to.
