Značka
Už ako malá som bola tak trochu sebec. Na jednej strane malé srdečné dievčatko, večne sa usmievajúce a rozdávajúce radosť všade naokolo. Ale na strane druhej… Nerada som sa s niečím delila. To, čo bolo moje, bolo proste moje. Žiadne delenie sa s čokoládou alebo s hračkami… Nešlo mi o to, aby som v druhých deťoch vzbudila ľútosť. Bála som sa… Bála som sa, že mi tie hračky pokazia. Že sa s nimi nebudú hrať tak opatrne ako ja. Tak som radšej nič neriskovala…
Neustále opakujúce sa situácie, ktoré sa na seba podobajú ako vajce vajcu. Tvoja zvyšujúca sa únava, početnejšie bezsenné noci, narastajúci pocit, že si nejaká slabá… Slabá na túto lásku a na to, aby si ju nielen udržala pri živote, ale ju aj pozdvihla trochu vyššie. No na strane druhej… Neutíchajúca túžba dať to. Dotiahnuť to do šťastného konca. Tlkot srdca bijúceho len a len pre neho…
Mám za sebou jeden vzťah, ktorý trval neúnosne dlho a čím viac času od posledného zbohom prešlo, tým viac si uvedomujem, akú dlhú dobu som s týmto mužom premárnila. Spočiatku som zastávala názor, že som to trpela bez akéhokoľvek hlbšieho dôvodu – len tak, pretože som bola slepo a hlúpo zamilovaná. No dnes si dokážem priznať, že tam nejaký dôvod predsa len bol. On ma síce nemiloval, ale nebola som mu ani ľahostajná. Jednoducho ma chcel – nie ako ženu, ktorú by si túžil hýčkať až do konca života, ale ako hladný predátor túži po svojej koristi.
Láska si ťa nájde, keď to budeš najmenej čakať…
Celkom klišé, nie? Úprimne, koľkokrát si počula túto vetu a ani sa nad ňou poriadne nezastavila? Pretože mne sa do uší dostala veľakrát. A vždy som sa nad ňou povzniesla mávnutím rukou. Jasné, veď sa to tak predsa hovorí… Ale neverila som tomu. Vlastne ani neviem, či som tomu verila, lebo mi bolo zaťažko sa nad tým čo i len zamyslieť.
Pravdepodobne má moje osobnostné nastavenie pôvod v mojom detstve. Tak ako všetko, čo sme si v sebe doteraz nevysvetlili a čo nám život nemálo komplikuje. Mojou komplikáciou bol pocit, že ja si predsa niečo také nezaslúžim. Aj keď som si to nepovedala na rovinu, správala som sa tak… Cítila som sa ako človek milión, ktorého jedinou úlohou je zapadnúť v dave a potichu rozdýchať, ak si ho niekto náhodou všimne. Nikdy som zo seba nemala výnimočný pocit, hoci som mala mnoho snov…
My ženy veľmi rady pátrame po dôvodoch. Kým to povestné „prečo“ nenájdeme, nevieme odpustiť, pohnúť sa ďalej, zabudnúť alebo nad tým len proste mávnuť rukou. Niekoľko takýchto „prečo“ som za svoj život hľadala aj ja. Niektoré otázky mi nielenže nedali spávať, ale dokonca mi prekazili nové perspektívne vzťahy. Akoby mi dozvuk predchádzajúcej lásky nedovolil žiť tu a teraz, žiť slobodne a bez nánosov minulosti, počas ktorej som druhým dovolila viac, ako by som mala.
