Tag
Milá žena, možno sa teraz cítiš sama a možno to trvá už nejaký čas. A viem, že tá samota nie je len o tom, že vedľa teba nikto neleží. Je to prázdno v srdci. Je to pocit, že hoci sa snažíš žiť, dýchaš len na polovicu. Že sa usmievaš, ale oči ti už dávno prestali svietiť tak ako kedysi. A keď sa ocitneš v tichu, pýtaš sa, kde si urobila chybu, prečo si každý niekoho dokáže nájsť, zatiaľ čo ty zbieraš len sklamania.
Vieš, ako sa to celé začína?
Nenápadne. Krásne. Príťažlivo. On ti dá presne to, po čom si vždy túžila. Pozornosť. Obdiv. Vzrušenie. Pocit výnimočnosti. A hlavne – ilúziu, že ťa konečne niekto vidí. Presne takú, aká si. Alebo… skôr takú, akú on potrebuje, aby si bola. Lebo v skutočnosti ťa nikdy nevidel. K žiadnemu súzvuku duší nedošlo. Len si si to myslela.
Niektoré ženy mlčia preto, že už nemajú čo povedať. Iné preto, že už povedali všetko, no nikto ich nepočúval. A potom sú ženy ako ona. Ženy, ktoré kedysi rozprávali veľa, no časom zistili, že ich slová len narážajú na múr nezáujmu. A tak prestali. Prestali vysvetľovať, hádať sa, obhajovať, prosiť… Nie preto, že im na tom nezáleží, ale z dôvodu, že už viac nechcú bojovať o niečo, čo by malo prichádzať prirodzene – o pozornosť, o záujem, o pochopenie.
Kedysi si dávala druhé šance. A potom aj tretie. A napokon si ich prestala počítať. Nie preto, že by si bola slepá. Ale preto, že si tak veľmi túžila, aby sa to zmenilo. Niečo v tebe neustále dúfalo, že ak budeš láskavá, chápavá, tolerantná… raz sa to všetko otočí. Nechcela si byť tou, ktorá sa vzdáva. Tou, čo len tak odíde.
Verila si, že láska sa neopúšťa. A že každý vzťah má zmysel, keď sa oň bojuje…
Zo začiatku bude ticho. Nevyčíta, nehádže vinu. Neodíde zo dňa na deň, hoci možno by mala. Namiesto toho zostane… A dúfa. Dáva druhú šancu, aj keď tá prvá bola z jeho strany premárnená. Presviedča samu seba, že každý robíme chyby. Že možno len potrebuje čas. Že keď ho miluje, má o neho bojovať. A tak bojuje. Sama, potichu, srdcom, ktoré čoraz viac bolí.
Vieš, niektoré pády sú tiché. Nedejú sa naraz. Neprichádzajú ako búrka. Sú ako kvapky vody, ktoré pomaly, no isto vyhladia aj tú najsilnejšiu skalu. Až jedného dňa zistíš, že si sa niekam stratila. Že sa na seba pozeráš ako na niekoho cudzieho. Ako na ženu, ktorá si zvykla… Zvykla na ticho namiesto objatia. Zvykla na neistotu namiesto istoty. Zvykla na málo, lebo to málo sa stalo všetkým.
