Značka
Spomínam si na dni, kedy som sa musela premáhať, aby som nekričala. Krik mám totiž spojený len s ľuďmi, s ktorými ja osobne nechcem mať nič spoločné. A tak som sa snažila tlmiť v sebe potrebu zakričať vždy, keď to na mňa prišlo. Napríklad vtedy, keď som cítila úplnú bezmocnosť a vedela som, že ťa strácam, hoci ty si s maskou na tvári tvrdil opak.
Viem, že by som nemala, ale ešte stále na teba myslím. Nie ako predtým. Netrápim sa myšlienkami na to, či a kedy sa vrátiš. Rozprávka sa skončila a ja som to prijala ako fakt. Je tu však niečo, čo zostalo nevypovedané. Viem, že pekné veci niekedy skončia. Tak to proste je.
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
Keď sa nad tým tak zamyslím, všetci niečo hľadáme. Neustále, každý deň, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Hľadáme to, po čom túžime, čo nám chýba a bez čoho nevieme plnohodnotne žiť. Čo to vlastne je? Sú to „veci“ tak banálne, až si mnohokrát povieme, že predsa musí ísť o samozrejmosť. Ale opak je pravdou…
Mnohokrát za to, ako sa cítime, obviňujeme druhých. Práve oni totiž rozpútali tú búrku v nás, ktorá silnie každým dňom čoraz viac. Avšak len málokedy si uvedomíme, že sme to my a nik iný, kto tie mračná v našich dušiach môže rozohnať. Kto si môže sadnúť, pokochať sa divadlom bleskov, pocítiť pokoru nad ich silou a započúvať sa do nebezpečne znejúcich hromov.
Stalo sa to aj jej… Ocitla sa v období, kedy nemala na výber, kedy jediné, čo musela urobiť, bolo zostať silnou. Musela zotrvať v tomto presvedčení tak dlho, ako sa len dalo, pretože si jednoducho nemohla dovoliť ten luxus v podobe zrútenia sa. Áno, nechať sa zlomiť a podľahnúť tlaku, to je luxus, ktorý si ona mohla len zbožne priať…
Chýbaš mi ty, alebo mi chýbajú pocity, ktoré som pri tebe mala? Nie je to smútok nad niečím, čo sa ku mne viac nevráti? Nie je to iba zvyk, ktorý sa odrazu zlomil a už nie je možné v ňom pokračovať? Nie je to nostalgia, prázdno, ktoré potom nastalo, vidina budúcnosti bez toho, na čo sa tak ľahko zvyká?
-Doris- Máme tu piatok a článok od vás. 🙂 Viac vašich príspevkov nájdete na stránke: Úlomky
A tiež… Chcem prísť na to, či mi chýbaš ty. Alebo mi len chýba to, čo som cítila, keď som bola s tebou. Niečo, čo som si od…
Viem, že si sa ma chcel spýtať, prečo som sa tak náhle prestala ozývať. Nebolo to z dôvodu, že som ťa prestala milovať. Láska tam vtedy stále bola a krok, ktorý som urobila, ma celú zničil. Musela som to urobiť, musela som vtedy začať odznovu, pretože som prišla na to, že stratou teba získam späť seba. A to je omnoho viac, ako len ďalšie roky plné sľubov a falošných nádejí…
-Martina-
Stratou teba som získala späť seba – Ulomky zeny
Ako keby som si podvedome chcela vykompenzovať tie roky, kedy som na seba zabúdala. Vtedy len pozerám do prázdna, v ktorom…
