Značka
Ako malá som si myslela, že láska musí byť veľkolepá. Že ju budem vnímať vďaka veľkým činom, že ma každý deň dojatím rozplače. No vekom som tomu začínala rozumieť… Láska je v maličkostiach. Nie vo veľkých veciach, ktoré nás prinútia zbystriť. Skrýva sa na miestach, kde len nepoznane sedí, a hoci ju vnímame, nevenujeme jej toľko pozornosti. Láska je proste tam, kde ju my ľudia dokážeme najčastejšie prehliadnuť.
V istom období môjho života som na otázku: Prečo nikoho nemáš? zvykla odpovedať protiotázkou: A ty prečo niekoho máš? Prvotné rozpaky, ktoré som v tomto človeku vyvolala, boli po chvíľke ticha doplnené trochu neistými odpoveďami. Pretože sa ľúbime, je mi s ním/s ňou dobre… Na viac sa daná osoba nezmohla. Nevedela mi vysvetliť, prečo je vo vzťahu, zatiaľ čo ja nie som. A pritom… Naše odpovede by boli vlastne takmer rovnaké. Aj ja sa mám rada. Aj mne je so mnou dobre…
Bola som iná… Keď si predstavím samu seba v minulosti, v istých chvíľach sa nespoznávam. Kam som sa hnala? Prečo som chcela byť v očiach iných dokonalá? Prečo mi záležalo na názore iných ľudí? A kvôli čomu som túžila všade zapadnúť? Nemala som rada konflikty. Nikdy. Brali mi všetko – sebaistotu, vnútorný pokoj aj slová z jazyka. Vždy som zmĺkla, okamihmi habkala. Jednoducho, bolo to pre mňa peklo – dostať sa s niekým do nepríjemnej situácie.
Neviem, či má tento pocit nejaké bližšie pomenovanie… Hnev, zrada, smútok, ľútosť, sklamanie, beznádej? Asi sa v ňom mieša všetko možné aj nemožné. Ten pocit, že zatiaľ čo ja si ešte vyčítam, že neviem prežiť pár desiatok minút bez myšlienok na neho, a on… Si veselo našiel novú ženu. Možno dokonalú kópiu mňa samej, možno úplne iný typ, ako som ja, o ktorom predtým hovoril, že ho vôbec nepriťahuje. Verte či nie, nedeje sa to len výnimočne. Je to trošku také nepísané pravidlo – že jednému z dvojice nestihli uschnúť slzy, ktoré vyplakal po rozchode, a tomu druhému sa v očiach blyštia hviezdičky novej lásky.
Neboj sa toho, čo cítiš. Nič nie je len tak… Tvoje srdce vie, prečo to robí. A prosí ťa len o jedno – aby si mu v tom pomohla… Aby si mu porozumela.
Viem, nie vždy je to také ľahké. Sú chvíle, kedy sa nenávidíme. Hneváme sa na seba za to, že tie pocity nemajú konca. Že nám sťažujú život, ničia ho, smerujú nás ku krokom, ktoré opäť len ľutujeme. Cítime bezmocnosť, pretože s tým chceme prestať, ale nejde to.
Pocit, že sa musím snažiť viac. Výčitky, že asi nie som dokonalá a vlastne ani priemerná, pretože inak by vzťah s tým mužom nebol taký komplikovaný. Sebatrýznenie vychádzajúce zo skutočnosti, že sa mi nedostáva takej lásky, akou som ja schopná milovať… Neopätovaná alebo len čiastočne opätovaná láska má toľko nástrah, že ich dlho po ukončení vzťahu nedokážeme spočítať na prstoch všetkých rúk, ktoré sme kedy v dave námatkovo zazreli. Pretože neopätovaná láska je snáď ešte nebezpečnejší cit ako nenávisť.
