Tag
O tejto kapitole svojho života veľmi nehovorím. Prečo? Pretože mám pocit, že mi ľudia nikdy nerozumejú. Urobila som totiž úplný opak, ako by urobili iní. Mala som partnera, s ktorým to navonok bolo „ono.“ Museli sme na ostatných pôsobiť šťastne, pretože sme do nášho vzťahu nikdy nepustili žiadne ostré hádky. Možno si ostatní hovorili, aké máme šťastie, keď sme sa našli… Ale ja som si vravela len jedno… Že už takto ďalej nevládzem.
Nikdy sa nestrať v citoch, ktoré cítiš k iným… Ak by mi tieto slová niekto povedal pred rokmi, mohli by sa stať dve veci. Buď by ma tým zachránil pred množstvom citových búrok, alebo by som mu vôbec nerozumela. Povedala by som si, že načo toľký patetizmus… Čo je to za hlúposť… Veď ja sa predsa nikde a v nikom nestrácam… No až vzťahy, ktorými som si prešla, ma naučili, že možné je všetko. Že stratiť sa v láske vôbec nie je také ťažké a stane sa to skôr, ako si to stihnem uvedomiť.
Tiež som kedysi nemala rada ľudí, ktorí pôsobili bezcitne. Nevedela som sa k nim prebojovať bližšie, nedokázala som sa v ich blízkosti uvoľniť. Akoby bola medzi nami nejaká bariéra, ktorá ma len znervózňovala. Bolo to zvláštne. Tí ľudia boli pre mňa zvláštni… Premýšľala som, čo si myslia – o mne, o iných. Nevedela som prísť na to, čo im blúdi mysľou a pochybovala som o ich úprimnosti. Veď bezcitní ľudia predsa nikdy nemôžu byť úprimní…
Nie, nechcem ti dávať čas. Už som na to veľká a viem, ako mesiace dokážu plynúť šialeným tempom… Ako to odo mňa vlastne môžeš žiadať? Veď čas je to jediné, čo máme – jediné, čo máme isté, no zároveň zaň nevieme položiť ruku do ohňa. Tak ako ty, ani ja neviem, koľko času na tomto svete mám. Tak ma oň, prosím, neoberaj…
Vraví sa, že veľké dievčatá neplačú… Ach, aká nepravda… Zaujímalo by ma, kto to vymyslel a či sa vlastne zamyslel nad tým, aké škody tým napácha. Pretože každý sa potrebuje raz za čas vyplakať. Skôr či neskôr to na neho doľahne. Spomienky, pocity, sklamania, beznádej, slová, ktoré sme nestihli povedať, i tie, čo sme vyriekli v hneve. To všetko zo seba plačom púšťame. A tak sa, prosím, netvár, že si výnimkou…
Milovala som… Už sa to dnes nebojím priznať ani sama pred sebou. Nemám dôvod skrývať to, čo bolo, hoci mám za sebou mesiace, počas ktorých som túto myšlienku negovala. Myšlienku na teba, na toho muža, ktorý práve prešiel pred mojím autom netušiac, kto sa skrýva za volantom vozidla, čo mu tak dobrosrdečne dalo prednosť na priechode. Rovnako ako som ja netušila, kto sa o chvíľu rezkým krokom prejde pred mojou kapotou…
