Značka
Milovala som… Už sa to dnes nebojím priznať ani sama pred sebou. Nemám dôvod skrývať to, čo bolo, hoci mám za sebou mesiace, počas ktorých som túto myšlienku negovala. Myšlienku na teba, na toho muža, ktorý práve prešiel pred mojím autom netušiac, kto sa skrýva za volantom vozidla, čo mu tak dobrosrdečne dalo prednosť na priechode. Rovnako ako som ja netušila, kto sa o chvíľu rezkým krokom prejde pred mojou kapotou…
Keď som sa po rozchode vyhrabala z toho najväčšieho citového bahna, zistila som, že vlastne ani neviem, vďaka čomu som z toho zrazu „vonku“. Bol to tak pomalinký, plynulý a vskutku i nevedomý proces, až ma samu prekvapilo, že je to zrazu skutočnosť. A tak som začala pátrať… Analyzovať, pýtať sa, porovnávať, hľadieť do minulosti aj skúmať prítomnosť. Veď predsa po rokoch toho utrpenia sa nemohol stať zázrak, alebo?
Ako malá som si myslela, že láska musí byť veľkolepá. Že ju budem vnímať vďaka veľkým činom, že ma každý deň dojatím rozplače. No vekom som tomu začínala rozumieť… Láska je v maličkostiach. Nie vo veľkých veciach, ktoré nás prinútia zbystriť. Skrýva sa na miestach, kde len nepoznane sedí, a hoci ju vnímame, nevenujeme jej toľko pozornosti. Láska je proste tam, kde ju my ľudia dokážeme najčastejšie prehliadnuť.
V istom období môjho života som na otázku: Prečo nikoho nemáš? zvykla odpovedať protiotázkou: A ty prečo niekoho máš? Prvotné rozpaky, ktoré som v tomto človeku vyvolala, boli po chvíľke ticha doplnené trochu neistými odpoveďami. Pretože sa ľúbime, je mi s ním/s ňou dobre… Na viac sa daná osoba nezmohla. Nevedela mi vysvetliť, prečo je vo vzťahu, zatiaľ čo ja nie som. A pritom… Naše odpovede by boli vlastne takmer rovnaké. Aj ja sa mám rada. Aj mne je so mnou dobre…
Bola som iná… Keď si predstavím samu seba v minulosti, v istých chvíľach sa nespoznávam. Kam som sa hnala? Prečo som chcela byť v očiach iných dokonalá? Prečo mi záležalo na názore iných ľudí? A kvôli čomu som túžila všade zapadnúť? Nemala som rada konflikty. Nikdy. Brali mi všetko – sebaistotu, vnútorný pokoj aj slová z jazyka. Vždy som zmĺkla, okamihmi habkala. Jednoducho, bolo to pre mňa peklo – dostať sa s niekým do nepríjemnej situácie.
Neviem, či má tento pocit nejaké bližšie pomenovanie… Hnev, zrada, smútok, ľútosť, sklamanie, beznádej? Asi sa v ňom mieša všetko možné aj nemožné. Ten pocit, že zatiaľ čo ja si ešte vyčítam, že neviem prežiť pár desiatok minút bez myšlienok na neho, a on… Si veselo našiel novú ženu. Možno dokonalú kópiu mňa samej, možno úplne iný typ, ako som ja, o ktorom predtým hovoril, že ho vôbec nepriťahuje. Verte či nie, nedeje sa to len výnimočne. Je to trošku také nepísané pravidlo – že jednému z dvojice nestihli uschnúť slzy, ktoré vyplakal po rozchode, a tomu druhému sa v očiach blyštia hviezdičky novej lásky.
