Značka
Neboj sa toho, čo cítiš. Nič nie je len tak… Tvoje srdce vie, prečo to robí. A prosí ťa len o jedno – aby si mu v tom pomohla… Aby si mu porozumela.
Viem, nie vždy je to také ľahké. Sú chvíle, kedy sa nenávidíme. Hneváme sa na seba za to, že tie pocity nemajú konca. Že nám sťažujú život, ničia ho, smerujú nás ku krokom, ktoré opäť len ľutujeme. Cítime bezmocnosť, pretože s tým chceme prestať, ale nejde to.
Pocit, že sa musím snažiť viac. Výčitky, že asi nie som dokonalá a vlastne ani priemerná, pretože inak by vzťah s tým mužom nebol taký komplikovaný. Sebatrýznenie vychádzajúce zo skutočnosti, že sa mi nedostáva takej lásky, akou som ja schopná milovať… Neopätovaná alebo len čiastočne opätovaná láska má toľko nástrah, že ich dlho po ukončení vzťahu nedokážeme spočítať na prstoch všetkých rúk, ktoré sme kedy v dave námatkovo zazreli. Pretože neopätovaná láska je snáď ešte nebezpečnejší cit ako nenávisť.
Asi každá z nás sa minimálne raz za život zaprisahala, že toto bolo naposledy… Že viac nedovolíme, aby sa k nám niekto takto správal, aby sme opäť pre niekoho iného padli na citové dno, aby sme sa cítili mizerne, ohrdnuto, oklamane, podvedene… A väčšine z nás sa to stalo znovu. S inou osobou (v tom lepšom prípade, pretože vieme jednému človeku dávať aj desiate šance, všakže), za iných okolností, s trošku inou vierou v duši. Aj napriek zaprisahávaniu sa, aj napriek bolesti, ktorá možno od posledného sklamania úplne neodznela…
Keby sa ma niekto opýtal, čo je jedna z najhorších vecí, ktoré som kedy dovolila, tak môžem s istotou povedať, že to bolo – stať sa pre niekoho jednou z možností. Dovoliť niekomu, aby si zo mňa urobil poistku.
Jedna z najhorších vecí, akú som kedy urobila, bolo dať niekomu pocit, že je vlastne pre mňa v mojom živote dôležitejší, ako som pre seba dôležitá ja sama…
Láska po láske už nie je taká, ako by sme čakali. Teda aspoň mňa to zaskočilo. Láska po TEJ láske už nie je vôbec jednoduchá. Vzniká pomaly, ak vôbec. Je plná otázok, ktoré spája jedna jediná: Čo ak sa to stane znova? Telo lásku odmieta, myseľ jej sa bráni, vyplavuje na povrch spomienky a srdce ráta jazvy uvažujúc, či by sa ich tam pár ešte zmestilo, ak sa pokúsi to risknúť. Láska po láske, ktorá nevyšla, je opatrná a občas i neláskavá, pretože otvára staré rany, ktoré možno raz zacelí úplne a možno i nie…
„Kedy bude bábätko?“ Dámy a páni, toto je veta, s ktorou sa stretne každá žena, ktorá nestihla porodiť aspoň do 25tky. A zároveň je to aj primitívna a hlúpa otázka, ktorej dôvodu som ja osobne doteraz neporozumela. Pretože nech sa na to pozerám z ktoréhokoľvek uhla pohľadu, stále neviem pochopiť, prečo by to ľudí – cudzích aj tých bližších – malo zaujímať. Ak prihliadneme aj na fakt, že sa touto otázkou vlastne pýtame: „Spávate spolu?“, príde mi to nadovšetko aj nemálo scestné.
