Značka
Vždy som bola ženou, ktorej život vyzeral trochu inak. Keď som sa porovnávala s druhými, musela som popremýšľať, či náhodou niekde nerobím chybu. Pretože aj tá najadrenalínovejšia húsenková dráha je oproti mojim pocitom šuviks.
Sú obdobia, kedy sa táto krivka dokáže ustáliť, no potom doženiem i to, čo zostalo zameškané. Strácam sa, uvažujem, pochybujem, bojím sa strachu, ale aj svojej odvahy.
Nemám rada otázky a poznámky, ktorým mnoho žien v dnešnej dobe čelí… Už niekoho máš? Prečo si stále sama? Tvoje spolužiačky už dávno majú deti. Nemala by si toľko pracovať. Mladšia už nebudeš. Odkladať založenie rodiny sa neoplatí… Znie to, akoby sme všetci povinne museli dodržať isté pravidlá, ktoré nám spoločnosť nerešpektujúca našu individualitu nariaďuje. Avšak život nie je o tom, aby sme sa večne niekam naháňali, porovnávali sa a snažili sa vyrovnať druhým. Nejde o chytanie šťastia za pačesy, ale o to, aby sme aj napriek tomu, že neplávame s prúdom, dokázali byť šťastní.
To, čo mi najviac rezonovalo mysľou, keď som zažila rozchod s osobou, o ktorej som si ešte len donedávna myslela, že zostane so mnou naveky, bola skutočnosť, že už nikdy nič také nezažijem. Pretože… Tých dôvodov bolo veľa. Rozchod totiž nie je len o tom, že sa dvaja ľudia od seba definitívne odlúčia. Je i o tom, čo to s nami urobí. O chvíľach, kedy začíname pochybovať, či sme vlastne pre niekoho dobré. Či nás raz bude niekto ľúbiť aj napriek našim chybám, ktoré nám boli vykričané a mnohokrát vyhadzované na oči.
Predpokladám, že to nečakal ani on. Veď na to, čo je dobré a ľahko prístupné, sa predsa ľahko zvyká. Dokonca to my ľudia berieme ako samozrejmosť, ako niečo, čo si nezaslúži vďaku či pozornosť. Nemusel nič a čím viac mi tento tvoj postoj ku mne dokazoval, tým viac mal u mňa všetko. Pretože som verila, že sa raz zlomí, že mu časom, pribúdajúcim vekom a možno i vráskami dôjde, že jedna verná a milujúca žena je to, čo muž pri sebe potrebuje. No nakoniec sa nezlomil on, no takmer zlomil mňa…
Niekedy sa v živote sekneme. Proste sa to stane. Niečo, v čo sme celý život verili a pre čo sme boli ochotní urobiť všetko, zrazu stratí zmysel. Niekedy proste z nášho života doslova vyrastieme.
Sú lásky, v ktoré veríme. Lásky, ktoré si sľubujeme na celý život. Máme spoločné sny, vízie a všetko to vyzerá, že happy end sa koná. A predsa nie… Neviem, či sa toto dá nejako vysvetliť. Že niečo, za čo sme bojovali, za čo by iní možno dali všetko, nám jednoducho prestane stačiť.
Nie je nič zvláštne na tom, ak stretneme človeka, ktorý nás zmení. Vďaka nemu zistíme, že ak nezačneme vedome potláčať svoje typické charakterové črty a nebudeme tíšiť hlas svojho srdca, budeme i v budúcnosti neustále narážať na rovnaký problém. Na problém s názvom „Ten nesprávny muž“.
A možno tu nejde o vedomý proces… Možno sa iba zmeníme bez toho, aby sme to chceli, pretože minulosť nás k tomu prinúti, zavrie nám srdce a otvorí nám oči, ktoré konečne uvidia i to, čo dovtedy prehliadali.
