Značka
Príliš často sa o niekom sebavedomom hovorí ako o osobe, ktorá je pokrytecká, arogantná a príliš zahľadená do seba. Pojem sebavedomie je u nás stále spojený s viac alebo menej negatívnymi charakterovými vlastnosťami. Pritom ja sebavedomého človeka vnímam úplne inak. Je to niekto, kto si jednoducho zvolil seba. Napriek všetkému, čo sa mu udeje, sa snaží „iba“ prežiť a vyviaznuť zo všetkých okolností bezbolestne.
Vieš, život je aj o tom, že mnoho stratíme. Ale možno je to len uhol pohľadu… Pretože tie straty môžu skôr predstavovať akési oslobodenie. Odpútanie sa od toho, čo nám ubližovalo a čo vôbec nebolo naše. My ľudia sa totiž vieme naviazať aj k tomu, čo nám spôsobuje bolesť. Sme už raz takí. Buď veríme, že sa to zlepší, alebo sa podceňujeme až do takej miery, že nadobudneme pocit, že si nič lepšie nezaslúžime. A tak bojujeme. So životom, so všetkými jeho okolnosťami, s bližšími aj menej blízkymi a v neposlednom rade i so sebou.
„A čo si čakala?” Tieto slová počúvame vo chvíľach, kedy ich počuť chceme najmenej, pretože si až príliš uvedomujeme, ako veľmi sme zlyhali. Zlyhali vo vzťahu k sebe. Veď kto z nás sa neocitol v situácii, ktorá ho jednoducho prinútila „čakať“? Láska to bola príliš veľká na to, aby sme zo dňa na deň zabudli, a čo je najhoršie – venovali sme ju niekomu, komu to naše čakanie vyhovovalo. Keď chcel, mal nás poruke. A keď nechcel, vzdialil sa, pretože si bol istý, že tým nič nepokazí.
Viem, aký je dnešný svet. Viem, akí sú dnešní ľudia. Viem to, bohužiaľ, z vlastnej skúsenosti. Už mnohí ma sklamali, už mnohí ma zranili, už mnohí mi ublížili tak, že som sa snáď miliónkrát zaprisahávala, že už nikdy nebudem nikomu veriť. Že už nikoho nevpustím do svojho života a už vôbec nie do svojho srdca…
A vždy som bola rozhodnutá to dodržať.
Milé ženy, tak vám poviem, ako je… Niekedy proste robíme drámu namiesto toho, aby sme sa dobre schuti zasmiali. Nevravím, že sa máme stať pragmatičkami a že si sem-tam nemáme dobre porevať. Veď sme ženy a slzy k nám proste patria asi tak, ako otravná domová dôverníčka do každého paneláku. Ale… Ale to „ale“ tu nad nami kdesi visí! Občas by bolo dobré odosobniť sa. Len tak. Od všetkého. A pozrieť sa na celú vec očami niekoho, kto s naším mega problémom nemá nič spoločné.
Myslela som si, že to bude trvať navždy. Mala som pocit, že to, čo máme, je už večné. Musela som si však priznať, že sa mýlim. Nie som jediná, viem, deje sa to veľmi často. Zostala som sama a možno by si niekto myslel, že ma to položí, no opak sa stal pravdou.
Vieš, ja som pred rokmi bojovala o nás s takým nasadením, že som svoju dušu unavila…
